Krymská vojna bol ozbrojený konflikt medzi Ruským impériom a koalíciou Osmanskej ríše, Francúzska, Spojeného kráľovstva a Sardínskeho kráľovstva v rokoch 1853 až 1856. Väčšina bojových operácií sa uskutočnila na polostrove Krym, k bojom menšej intenzity došlo aj v oblasti západného Turecka a Čierneho mora.
Medzi geopolitické príčiny vojny patril úpadok Osmanskej ríše („východná otázka“), expanzia Ruska v predchádzajúcich rusko-tureckých vojnách a snaha Veľkej Británie a Francúzska zachovať Osmanskú ríšu, aby sa zachovala rovnováha síl v rámci Koncertu veľmocí. Ohniskom sporu bol spor o práva kresťanských menšín v Palestíne, ktorá bola vtedy súčasťou Osmanskej ríše, pričom Francúzi presadzovali práva rímskokatolíkov a Rusko práva východnej pravoslávnej cirkvi.
Cirkvi sa s Osmanmi dohodli, ale francúzsky cisár Napoleon III. aj ruský cár Mikuláš I. odmietli ustúpiť. Mikuláš vydal ultimátum, v ktorom požadoval, aby sa pravoslávni poddaní Osmanskej ríše dostali pod jeho ochranu. Británia sa pokúsila o sprostredkovanie a dohodla kompromis, s ktorým Mikuláš súhlasil. Keď Osmani požadovali zmeny v dohode, Mikuláš od nej odstúpil a pripravoval sa na vojnu.
V júli 1853 ruské vojská obsadili podunajské kniežatstvá (dnes súčasť Rumunska, ale vtedy pod osmanskou zvrchovanosťou). Dňa 16. októbra 1853 Osmani po získaní prísľubov podpory od Francúzska a Británie vyhlásili Rusku vojnu. Osmani pod vedením Omara Pašu viedli silnú obrannú kampaň a zastavili ruský postup pri Silistre (dnes v Bulharsku). Samostatná akcia na pevnostné mesto Kars v Osmanskej ríši viedla k obliehaniu a osmanský pokus o posilnenie posádky zničila ruská flotila v bitke pri Sinope v novembri 1853.
V januári 1854 vstúpili britské a francúzske flotily do Čierneho mora v obave z rastúceho vplyvu Ruského impéria. V júni 1854 sa presunuli na sever k Varne a dorazili práve v čase, keď Rusi opustili Silistru. V Baltskom mori, neďaleko ruského hlavného mesta Petrohradu, anglicko-francúzska flotila zaviedla námornú blokádu a zablokovala početnú prevahu ruskej Baltskej flotily, čím spôsobila Rusku hospodárske škody blokovaním obchodu a zároveň prinútila Rusov držať veľkú armádu strážiacu Petrohrad pred potenciálnym spojeneckým útokom.
Po menšej potýčke pri Köstence (dnes Konstanca) sa spojeneckí velitelia rozhodli zaútočiť na hlavnú ruskú námornú základňu v Čiernom mori, Sevastopoľ na Kryme. Po dlhších prípravách sa spojenecké vojská vylodili na polostrove v septembri 1854 a po víťazstve v bitke pri Alme 20. septembra 1854 sa vydali na pochod do bodu južne od Sevastopola. Rusi 25. októbra podnikli protiútok, ktorý vyústil do bitky pri Balaklave, a boli odrazení, ale jednotky britskej armády boli v dôsledku toho vážne oslabené. Druhý ruský protiútok pri Inkermane sa skončil patovou situáciou.
V roku 1855 vyslalo talianske Sardínske kráľovstvo na Krym expedičné oddiely, ktoré sa pridali na stranu Francúzska, Veľkej Británie a Osmanskej ríše. Front sa ustálil na obliehaní Sevastopoľa, ktoré sa vyznačovalo krutými podmienkami pre vojská na oboch stranách. Menšie vojenské akcie sa uskutočnili na Kaukaze (1853 - 1855), v Bielom mori (júl - august 1854) a v severnom Tichomorí (1854 - 1855).
Sevastopoľ napokon padol po jedenástich mesiacoch, keď Francúzi zaútočili na pevnosť Malakoff. Rusko, ktoré bolo izolované a čelilo hrozbe invázie Západu, ak by vojna pokračovala, požiadalo v marci 1856 o mier. Francúzsko a Veľká Británia tento vývoj privítali vzhľadom na nepopularitu konfliktu na domácej scéne. Parížska mierová zmluva podpísaná 30. marca 1856 ukončila vojnu. Zakázala Rusku umiestňovať vojnové lode v Čiernom mori. Osmanské vazalské štáty Valašsko a Moldavsko sa stali z veľkej časti nezávislými. Kresťania v Osmanskej ríši získali určitú oficiálnu rovnoprávnosť a pravoslávna cirkev znovu získala kontrolu nad spornými kresťanskými cirkvami.
Krymská vojna bola jedným z prvých konfliktov, v ktorom vojenské jednotky použili moderné technológie, ako napríklad výbušné delostrelecké granáty, železnice a telegraf. Táto vojna bola tiež jednou z prvých, ktoré boli podrobne zdokumentované v písomných správach a na fotografiách. Vojna sa rýchlo stala symbolom logistických, zdravotníckych a taktických zlyhaní a zlého riadenia. Reakcia v Británii viedla k požiadavke profesionalizácie medicíny, ktorú najviac preslávila Florence Nightingalová, ktorá si získala celosvetovú pozornosť vďaka priekopníctvu modernej ošetrovateľskej starostlivosti pri ošetrovaní ranených.
Krymská vojna znamenala pre ruské impérium zlom. Vojna oslabila ruskú cársku armádu, vyčerpala štátnu pokladnicu a podkopala vplyv Ruska v Európe. Ríši trvalo desaťročia, kým sa zotavila. Poníženie Ruska prinútilo jeho vzdelané elity identifikovať svoje problémy a uznať potrebu zásadných reforiem. Rýchlu modernizáciu považovali za jediný spôsob, ako obnoviť postavenie impéria ako európskej mocnosti. Vojna sa tak stala katalyzátorom reforiem ruských spoločenských inštitúcií vrátane zrušenia nevoľníctva a reorganizácie súdnictva, miestnej samosprávy, vzdelávania a vojenskej služby.
Východná otázka Keďže Osmanská ríša v 19. storočí neustále slabla, Ruská ríša bola pripravená využiť túto situáciu a expandovať na juh. V 50. rokoch 19. storočia sa britské a francúzske impériá spojili s Osmanskou ríšou a boli odhodlané tomu zabrániť. Historik A. J. P. Taylor tvrdil, že vojna nevyplynula z agresie, ale zo vzájomných obáv hlavných aktérov:Krymská vojna bola v istom zmysle predurčená a mala hlboké príčiny. Ani Mikuláš I., ani Napoleon III., ani britská vláda nemohli z konfliktu kvôli prestíži ustúpiť, keď sa už spustil. Mikuláš potreboval podriadené Turecko kvôli bezpečnosti Ruska; Napoleon potreboval úspech kvôli svojmu domácemu postaveniu; britská vláda potrebovala nezávislé Turecko kvôli bezpečnosti východného Stredomoria... Krymskú vojnu spôsobil vzájomný strach, nie vzájomná agresia.
Oslabenie Osmanskej ríše: 20. - 40. roky 19. storočia Na začiatku 19. storočia čelila Osmanská ríša viacerým existenčným problémom. Srbská revolúcia v roku 1804 viedla k autonómii prvého balkánskeho kresťanského národa v rámci ríše. Grécka vojna za nezávislosť, ktorá sa začala začiatkom roka 1821, poskytla ďalší dôkaz vnútornej a vojenskej slabosti ríše a páchanie krutostí osmanskými vojenskými jednotkami ríšu ešte viac oslabilo. Rozpustenie stáročného janičiarskeho zboru sultánom Mahmudom II. 15. júna 1826 (Vaka-i Hayriye) pomohlo ríši z dlhodobejšieho hľadiska, ale krátkodobo ju pripravilo o existujúcu stálu armádu. V roku 1827 anglo-francúzsko-ruská flotila zničila v bitke pri Navarine takmer všetky osmanské námorné jednotky. V roku 1830 sa Grécko po desiatich rokoch vojny a rusko-tureckej vojny (1828 – 1829) stalo nezávislým. Adrianopolský mier (1829) umožnila ruským a západoeurópskym obchodným lodiam voľný prechod cez čiernomorské úžiny. Autonómiu získalo aj Srbsko a podunajské kniežatstvá (Moldavsko a Valašsko) sa stali územiami pod ruskou ochranou.
Francúzsko využilo príležitosť a v roku 1830 obsadilo Alžírsko, ktoré bolo pod osmanskou nadvládou. V roku 1831 egyptský paša Muhammad Alí, najmocnejší vazal Osmanskej ríše, vyhlásil nezávislosť. Osmanské vojská boli porazené vo viacerých bitkách, čo prinútilo Mahmuda II. požiadať o ruskú vojenskú pomoc. V roku 1833 sa na brehoch Bosporu vylodila 10-tisícová ruská armáda, ktorá pomohla zabrániť Egypťanom v dobytí Konštantínopolu. vľavo|náhľad|272x272bod|Námorná bitka pri Navarine (1827), ako ju zobrazil Ambroise Louis Garneray. „Dôvody cárovho znepokojenia nie sú neznáme. Ibrahimov postup neohrozoval len Turecko. Priamo ohrozené boli aj práva, ktoré Rusku zabezpečovala postupnosť zmlúv. Vymenenie energickej albánskej dynastie v Konštantínopole namiesto slabých Osmanov bolo to posledné, čo si mocnosť, ktorá si prirodzene želala mať pod kontrolou bránu do Stredozemného mora, želala". Rusko bolo spokojné so slabou vládou v Konštantínopole (Istanbule).
Výsledkom bolo podpísanie Hünkâr İskelesiskej zmluvy, z ktorej malo Rusko veľký prospech. Ustanovovalo sa v nej vojenské spojenectvo medzi Ruskou a Osmanskou ríšou v prípade útoku tretej strany na ich územie. V tajnej časti zmluvy však bolo Turecko oslobodené od povinnosti poskytnúť vojsko; namiesto toho prisľúbilo uzavrieť Bospor a Dardanely pre cudzie lode s výnimkou Ruska. Egypt zostal nominálne pod osmanskou zvrchovanosťou, ale de facto bol nezávislý.
V roku 1838, v podobnej situácii ako v roku 1831, bol egyptský kráľ Muhammad Alí nespokojný s nedostatkom kontroly a moci v Sýrii a obnovil vojenské akcie. Osmani prehrali s Egypťanmi v bitke pri Nezibe 24. júna 1839, ale zachránili ich Veľká Británia, Rakúsko, Prusko a Rusko, ktoré 15. júla 1840 podpísali v Londýne dohovor, ktorý Muhammadovi Alímu a jeho potomkom udelil právo zdediť moc v Egypte výmenou za stiahnutie egyptských vojsk zo Sýrie a Libanonu. Muhammad Alí musel navyše priznať formálnu závislosť od osmanského sultána. Po tom, ako Muhammad Alí odmietol splniť požiadavky dohovoru, spojenecká anglo-rakúska flotila zablokovala deltu Nílu, bombardovala Bejrút a dobyla Akko. Muhammad Alí potom prijal podmienky dohovoru.
Dňa 13. júla 1841, po vypršaní platnosti Hünkâr İskelesiskej zmluvy, bol pod tlakom európskych krajín podpísaný Londýnsky dohovor o úžinách. Nová zmluva zbavovala Rusko práva blokovať prejazd vojnových lodí do Čierneho mora v prípade vojny. Cesta do Čierneho mora tak bola pre britské a francúzske vojnové lode počas prípadného rusko-osmanského konfliktu otvorená.
Ruskí historici majú tendenciu považovať túto skutočnosť za dôkaz toho, že Rusko nemalo agresívne plány. Ruský historik V. N. Vinogradov píše: „Podpísanie dokumentov bolo výsledkom premyslených rozhodnutí: Nový Londýnsky dohovor záväzný pre všetkých, uzatváral Bospor a Dardanely. Vzhľadom na absenciu plánov na expanziu to bolo rozumné rozhodnutie“.
V roku 1838 Británia stratila záujem rozdrviť Osmanskú ríšu. Naopak, po uzavretí obchodnej zmluvy z roku 1838 získala Británia neobmedzený prístup na trhy Osmanskej ríše. „Británia zaviedla voči Porte colný dohovor, ktorý v skutočnosti premenil Osmanskú ríšu na virtuálnu zónu voľného obchodu. Jej obchodné záujmy ju preto tlačili k ochrane integrity Osmanskej ríše. Z dlhodobého hľadiska Osmanská ríša stratila možnosť modernizácie a industrializácie, ale z krátkodobého hľadiska získala možnosť získať podporu európskych mocností (predovšetkým Veľkej Británie) v boji proti túžbe podrobených národov po sebaurčení a Ruska, ktoré sa snažilo potlačiť jej vplyv na Balkáne a v Ázii.
Európski politici verejne dávali Osmanom rozsiahle sľuby. Lord Palmerston, britský minister zahraničných vecí, v roku 1839 povedal: „Všetko, čo počúvame o rozklade tureckej ríše, o tom, že je to mŕtve telo alebo kmeň bez miazgy a podobne, je čistý a nefalšovaný nezmysel. Pri desiatich rokoch mieru pod európskou ochranou v spojení s vnútornými reformami sa mi nezdá, že by bol dôvod, prečo by sa z nej opäť nestala úctyhodná mocnosť.
Orlando Figes tvrdil, že „motívom Britov pri presadzovaní liberálnych reforiem nebolo len zabezpečenie nezávislosti Osmanskej ríše od Ruska. Ich cieľom bolo aj podporiť vplyv Británie v Turecku“, ďalej: „presadzovať britské záujmy v oblasti voľného obchodu (čo mohlo znieť nádherne, ale pravdepodobne to Osmanskej ríši škodilo)“.
„Britský vývoz do Osmanskej ríše, vrátane Egypta a podunajských kniežatstiev, sa v rokoch 1840 až 1851 zvýšil takmer trojnásobne (...) Z finančného hľadiska bolo teda pre Britániu veľmi dôležité zabrániť tomu, aby sa Osmanská ríša dostala do iných rúk.“
„Od tohto momentu (1838) vývoz britského priemyselného tovaru do Turecka prudko stúpol. Do roku 1850 sa zvýšil jedenásťnásobne“.