náhľad|Ján Pavol II v roku 2002 na Námestí sv. Petra Svätý Ján Pavol II. (, vl. menom Karol Józef Wojtyła ; * 18. máj 1920, (Wadowice pri Krakove) – † 2. apríl 2005,(Apoštolský palác, Vatikán) bol poľský duchovný a 264. rímsky pápež (v období 1978 – 2005), prvý netaliansky pápež od roku 1522 a najmladší od roku 1846.
Teológ, intelektuál, básnik, dramatik, profesionálny filozof vyškolený vo fenomenologickej tradícii, ktorá sa snažila pokresťančiť existencializmus; na druhej strane zbožný človek milujúci kultúru ľudového katolicizmu, kostoly, zázraky, púte, svätých, ruženec a Matku Božiu.
Jeho viac ako 100 zahraničných ciest pritiahlo veľké množstvá ľudí (niektoré stretnutia boli najmasovejšie v histórii). Týmito cestami prešiel väčšiu vzdialenosť ako ostatní pápeži dohromady. Ľudia sa na neho pozerali ako na most zbližujúci rôzne národy a náboženstvá, na čo sa počas svojho pontifikátu najviac sústredil.
Pápež Ján Pavol II. blahorečil a kanonizoval viac ľudí ako hociktorý z jeho predchodcov. Do októbra 2004 to bolo 1 340 ľudí. Či to bolo viac ako všetci jeho predchodcovia dohromady, ako sa to niekedy prezentuje, je ťažké dokázať, pretože zoznamy skorších kanonizácií sú neúplné, chýbajú alebo sú nepresné.
14. marca 2004 dĺžkou svojho pontifikátu predstihol pontifikát pápeža Leva XIII. a jeho pôsobenie vo funkcii pápeža sa stalo tretím najdlhším v histórii (po Piovi IX. a sv. Petrovi). Dĺžka jeho služby ešte viac kontrastuje s dĺžkou pontifikátu jeho predchodcu Jána Pavla I., ktorý náhle zomrel po 33 dňoch po nastúpení na čelo Katolíckej cirkvi. Na jeho pamiatku si jeho nástupca Karol Wojtyła zvolil meno Ján Pavol II.
Pápež Ján Pavol II. zomrel po dlhom boji proti Parkinsonovej chorobe a ďalším chorobám v prvú sobotu po Veľkej noci, vo vigíliu slávnosti Božieho Milosrdenstva 2. apríla 2005, o 21:37 miestneho času (19:37 GMT). Jeho posledné slová boli „Pozwólcie mi iść do domu Ojca“ (Nechajte ma ísť do domu Otca).
Životopis Mladosť náhľad|Malý Ján Pavol II. s otcom Karol Wojtyła sa narodil vo Wadowiciach v južnom Poľsku ako druhý syn bývalého dôstojníka habsburskej armády Karola Wojtyłu st. a Emilie, rodenej Kaczorowskej. Pokrstený bol 20. júna 1920. Rodina Wojtyłovcov žila skromne. Jediným zdrojom príjmu bola mzda jeho otca, ktorý pracoval ako úradník na Okresnom doplňovacom veliteľstve. Matka pracovala príležitostne ako krajčírka. Karolov brat Edmund po ukončení wadowického gymnázia študoval medicínu v Krakove.
V detstve Karola najčastejšie volali zdrobnenou formou Lolek. Bol to chlapec veľmi talentovaný a rád športoval. Pravidelne hrával futbal, v zime lyžoval. Často sa vydával na vlastivedné výlety a na prechádzky do okolia Wadowíc, na ktorých ho často sprevádzal otec. Matka mu zomrela 13. apríla 1929 vo veku 45 rokov na zápal srdca a obličiek. O tri roky neskôr zomrel vo veku 26 rokov aj jeho brat Edmund, nakazil sa od svojej pacientky v nemocnici v Bielsku.
Štúdiá V roku 1930 bol Karol Wojtyła prijatý na Štátne chlapčenské gymnázium Marcina Wadowity vo Wadowiciach. S učením nemal žiadne problémy a podľa jeho katechétov sa už vtedy vyznačoval obrovskou vierou. Počas pobytu na gymnáziu sa Karol Wojtyła začal zaujímať o divadlo – vystupoval v predstaveniach divadelného krúžku, ktorý bol založený poľštinármi z chlapčenského a dievčenského gymnázia. Gymnázium ukončil 14. mája 1938 s maturitným vysvedčením s najlepšími známkami, čo mu dovoľovalo začať študovať na väčšine vysokých škôl bez prijímacích skúšok. Karol Wojtyła si zvolil polonistiku na Filozofickej fakulte Jagelonskej univerzity v Krakove a štúdium začal v októbri 1938. V prvom ročníku sa presťahoval spolu s otcom do matkinho rodného domu na Tynieckej ulici v Krakove. Otec zomrel po zdĺhavej chorobe 18. februára 1941.
Druhá svetová vojna Vojna odobrala Karolovi možnosť pokračovať v štúdiách, po smrti otca teda nastúpil do zamestnania v chemických závodoch Solvay v Borku Fałęckim. V tomto období sa Karol spojil s podzemnou organizáciou Unia, ktorá bola zviazaná s katolíckym prostredím, a ktorá sa okrem iného snažila chrániť ohrozených Židov. Na jeseň 1941 Karol Wojtyła spolu s priateľmi založil divadlo Teatr Rapsodyczny, ktoré svoje prvé predstavenie uviedlo 1. novembra 1941. Rozchod Wojtyłu s divadlom nastal náhle v roku 1943, keď sa rozhodol študovať teológiu a vstúpil do tajného Metropolitného duchovného seminára v Krakove a začal tiež podzemné štúdiá na Teologickej fakulte Jagelonskej univerzity. V období od apríla 1945 do augusta 1946 pracoval Karol Wojtyła na univerzite ako asistent a viedol semináre z histórie dogmatiky. Mal veľké nadanie na jazyky. Plynule hovoril deviatimi jazykmi: po poľsky, slovensky, rusky, taliansky, francúzsky, španielsky, portugalsky, nemecky a anglicky, a okrem toho ovládal latinčinu.
Kňazský život Karol Wojtyła bol vysvätený za kňaza 1. novembra 1946. Začal učiť etiku na Jagelonskej univerzite v Krakove a následne na Katolíckej univerzite v Lubline. 5. augusta 1958, keď bol na dvojtýždňovom kajakárskom výlete na rieke Lyn v severovýchodnom Poľsku, Karol Wojtyła dostal list, v ktorom stálo, že sa má okamžite hlásiť na arcibiskupstve vo Varšave u poľského prímasa Štefana kardinála Wyszynského. Po príchode ho kardinál informoval, že 4. júla ho pápež Pius XII. vymenoval za titulárneho biskupa ombijského a pomocného biskupa arcibiskupa Baziaka, apoštolského administrátora Krakovskej arcidiecézy. Wojtyła nomináciu prijal a odišiel rovno do uršulínskeho kláštora, kde zaklopal na dvere a opýtal sa, či by sa tam mohol pomodliť. Wojtyła prekvapil rádové sestričky tým, že padol tvárou k zemi a pokorne ležiaci modlil sa pred svätostánkom. A tak sa stal Karol Wojtyła vo veku tridsaťosem rokov najmladším poľským biskupom. Bol vysvätený za biskupa arcibiskupom Baziakom na sviatok sv. Václava 28. septembra 1958 vo Wawelskej katedrále v Krakove.
Biskup Wojtyła začal zvyk každoročného slúženia vianočnej polnočnej omše pod šírym nebom v meste Nowa Huta v roku 1959. Nowa Huta bolo nové priemyselné mesto vybudované komunistami neďaleko Krakova a prvé mesto v poľskej histórii úmyselne postavené bez kostola, preto sa snažil spolu s veriacimi dostať povolenie od komunistickej vrchnosti, čo sa nakoniec aj podarilo v roku 1977 – bol to jeden z prvých viditeľných prejavov, že sa národ nemôže báť a musí začať zbierať odvahu postaviť sa za svoju slobodu.
Arcibiskup Eugeniusz Baziak zomrel v januári 1962 a 16. júla bol Karol Wojtyła zvolený za kapitulárneho vikára, čiže dočasného správcu arcidiecézy, pokiaľ nebude menovaný nový arcibiskup. 5. októbra 1962 odcestoval biskup Karol Wojtyła do Ríma, aby sa zúčastnil na 2. vatikánskom koncile. Pretože bol mladý a mal relatívne nízke postavenie v cirkevnej hierarchii, sedel Wojtyła až pri dverách Baziliky sv. Petra. Pred koncilom poslal biskup Wojtyła esej zmocnencom, ktorí pripravovali koncil. Naznačoval v nej, že svet chce vedieť, ako bude cirkev reagovať na položenie ľudí v súčasnosti a aká bude reakcia cirkvi na všeobecne rozšírenú beznádej a stratu viery v modernom svete. Prispel tak k vzniku dokumentov Deklarácia o náboženskej slobode (Dignitatis humanae) a Pastorálna konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete (Gaudium et spes), teda dvoch historicky najvýznamnejších dokumentov koncilu.
30. decembra 1963, teda ešte počas trvania koncilu, ho pápež Pavol VI. vymenoval za krakovského arcibiskupa a o niekoľko rokov neskôr, 29. mája 1967, za kardinála.
Prvé a druhé konkláve v roku 1978 thumb|Pápežský erb Jána Pavla II. Písmeno M symbolizuje Ježišovu matku Pannu Máriu V auguste 1978, po smrti pápeža Pavla VI., sa Karol Wojtyła zúčastnil na konkláve, ktoré zvolilo Albina kardinála Lucianiho, benátskeho patriarchu, za pápeža Jána Pavla I. Vo veku 65 rokov bol Luciani podľa pápežských kritérií mladý muž. Kým 58-ročný Wojtyła mohol očakávať, že sa pred dovŕšením 80-tich rokov (horná hranica pre voliteľov) zúčastní na ďalšom konkláve, ťažko mohol tušiť, že sa to stane tak skoro, pretože 28. septembra 1978, po 33 dňoch vo funkcii pápeža, Ján Pavol I. zomrel. V októbri 1978 sa Wojtyła vrátil do Vatikánu, aby sa zúčastnil na druhom konkláve v rozmedzí menej ako dvoch mesiacov.
Podpora na druhom konkláve bola rozdelená medzi dvoch silných kandidátov: Giuseppe kardinála Siriho, janovského arcibiskupa a Giovanni kardinála Benelliho, florentského arcibiskupa a blízkeho priateľa pápeža Jána Pavla I. Karol kardinál Wojtyła bol zvolený ako kompromisný kandidát, čiastočne s podporou Franza kardinála Königa a niektorých ďalších kardinálov, ktorí predtým podporovali Giuseppe kardinála Siriho.
Karola Wojtyłu zvolili kardináli za pápeža 16. októbra 1978 ako 264. pápeža v dejinách cirkvi, ako prvého netaliana po 455 rokoch od smrti Hadriána VI. z holandského Utrechtu, a zároveň úplne prvého Slovana. Karol Wojtyła si zvolil meno Ján Pavol II. na počesť svojho predchodcu Jána Pavla I.
Pokusy o atentát 13. mája 1981, bol naňho na Námestí sv. Petra vo Vatikáne spáchaný atentát Mehmet Ali Ağca. Dátum atentátu sa symbolicky zhodoval s výročím zjavenia Panny Márie vo Fatime, kam Svätý Otec po vyzdravení putoval z vďaky za záchranu života.
Kto stál v pozadí tohto atentátu bolo neznáme až do marca 2005, keď dokumenty pochádzajúce z bývalého Sovietskeho zväzu preukázali zodpovednosť KGB.http://www.dw-world.de/dw/article/0,1564,1538173,00.html Vlastný motív tohto činu je sporný. Možno sa Sovieti obávali, že poľský pápež by mohol mať zlý vplyv na stabilitu východoeurópskych satelitov, najmä na Poľsko. Samotný Ağca nikdy neprezradil pravdu o podnete na jeho pokus o atentát. Ktokoľvek si tento čin objednal, predpokladá sa, že Ağca, vynikajúci strelec, by zabil pápeža, ak by nezasiahla vyššia moc a dve strely neminuli cieľ. Ale všetky tieto možnosti treba brať iba ako špekulácie, pretože skutočný dôkaz dosiaľ neuzrel svetlo sveta. Ďalšou špekuláciou je, že za atentátom bola tajná spoločnosť Propaganda Due.
Dva dni po Vianociach v roku 1983 Ján Pavol II. navštívil svojho atentátnika vo väzení. Obidvaja spolu chvíľku hovorili osamote. Ján Pavol II. na margo toho povedal: „O čom sme hovorili, ostane tajomstvom medzi nami. Hovoril som s ním ako brat, ktorý mu odpustil, a ktorý mu úplne dôveruje.“
Pokus o atentát údajne predpovedal desať rokov predtým kapucín Padre Pio. Atentát tiež predpovedalo tretie tajomstvo z Fatimy, ako to vyplýva z vatikánskej analýzy.http://www.vatican.va/roman_curia/congregations/cfaith/documents/rc_con_cfaith_doc_20000626_message-fatima_en.html
Ďalší pokus o atentát sa uskutočnil 12. marca 1982 vo Fatime v Portugalsku, keď sa jeden muž, španielsky katolícky kňaz Juan María Fernadéz Krohn snažil zasiahnuť bajonetom Jána Pavla II., ale bol zastavený osobnou strážou. Odsedel si za to šesť rokov a potom bol vyhostený z Portugalska. To ale nebol posledný pokus o atentát na Jána Pavla II.
Zdravie Ako najmladší zvolený pápež od čias pápeža Pia IX. (1846) začal Ján Pavol II. svoj pontifikát ako mimoriadne zdravý, relatívne mladý muž, ktorý na rozdiel od svojich predchodcov chodieval na túry, plával a lyžoval. Napriek tomu, po dvadsiatich piatich rokoch úradu, pokuse o atentát v roku 1981 a množstvu problémov s rakovinou, fyzické zdravie Jána Pavla upadalo. Mal nádor, ktorý mu odstránili z hrubého čreva v roku 1992, vykĺbené rameno v roku 1993, zlomenú stehennú kosť v roku 1994 a v roku 1996 mu vyoperovali slepé črevo.
Ortopedická operácia v roku 2001 potvrdila, že pápež Ján Pavol II. trpí na Parkinsonovu chorobu, o ktorej sa už dlhšiu dobu špekulovalo; Vatikán to potvrdil v roku 2003. Mal problémy súvisle povedať viac ako niekoľko viet a aj slabo počul. Takisto mal v pravom kolene bolestivú artritídu, ktorá sa mu vyvinula po výmene bedrového kĺbu, takže iba zriedkavo chodil na verejnosti. Aj napriek tomu pokračoval vo svojich cestách po celom svete. Tí, ktorí sa s ním stretli ku koncu života, potvrdili, že hoci bol po fyzickej stránke veľmi zničený, mentálne bol stále veľmi čulý.