thumb|Teatro Olimpico, Vicenza, Taliansko – prvé stále divadlo thumb|Isabella Andreini, jedna z prvých slávnych talianskych herečiek thumb|Harlekýn a Kolumbína, typické postavy talianskej commedie dell’Arte thumb|Antický dramatik Sofokles thumb|Francúzsky kardinál Richelieu
thumb|Francúzsky dramatik Jean Racine thumb|Anglický dramatikWilliam Shakespeare (asi 1610) thumb|Anglický herec David Garrick ako Hamlet (1754) thumb|Typický príklad alžbetínskeho divadla thumb|Španielsky dramatik Pedro Calderón de la Barca
Barokové divadlo je nepresným pomenovaním pre divadelné umenie a drámu v 16. storočí až prvej polovici 18. storočia, ktoré v tomto období prešlo veľkým rozkvetom. V 16. a 17. storočí sa sformovali základné modely európskej divadelnej kultúry, ktoré sa rozvíjali a vzájomne prelínali až do súčasnosti. Najprv sa všade prijímal francúzsky model klasicistického divadla, no už v 18. storočí Lessing staval proti tomuto princípu Shakespeara a neskôr v ňom našli záľubu najmä romantici.
Hlavná charakteristika Obdobie baroka bolo dobou veľkých národných divadelných kultúr, ktoré dnes považujeme za klasické a ktoré odrážali komplikované spoločenské a politické premeny Európy. V období renesancie sa začal klásť dôraz na dôstojnosť človeka v nových podmienkach, kedy sa uvoľnil vplyv náboženstva a božského poriadku v živote človeka. Bol to veľmi významný objav, ktorý sa prejavil aj v divadle, ktoré už nemohlo predvádzať alegórie ctností a večných právd, ale ich nahradilo vyobrazeniami reálnych charakterov, ktoré si pritom stále ešte udržiavali pevný a symbolický zmysel.
Okrem vzniku množstva národných variantov divadla tiež začali vznikať prvé profesionálne divadelné súbory, ktoré nepôsobili len ako zábavný prvok pri slávnostných príležitostiach, ale ich divadelné predstavenia začali navštevovať diváci aj vo svojom voľnom čase. Divadlo sa stalo profesionálnou inštitúciou s vlastným súborom a vlastnou budovou bez toho, aby sa viazalo na príležitostné alebo opakujúce sa slávnosti. Platilo pravidlo, že ak sa večer malo konať predstavenie, vyvesila sa pred budovu divadla vlajka (čierna pre tragédiu, biela pre komédiu). Toto obdobie vytvorilo nielen dramatické texty, ale aj modely divadla, ktoré predurčili ďalší vývoj európskej divadelnej kultúry.
Barokové divadlo a dráma sú úzko späté s renesanciou, manierizmom a klasicizmom, nakoľko sa medzi týmito umeleckými smermi v oblasti divadla nedajú určiť presné hranice. Divadelné umenie sa však v každom z európskych štátov prejavovalo veľmi rozdielne (napr. v Anglicku, Taliansku, Španielsku, Francúzsku). V období baroka sa zmenili aj námety, ktoré divadlo spracovávalo. Miesto abstraktných alegórií a mýtického zobrazovania Kristovho života sa do divadelných hier dostávali obyčajní ľudia a spracovanie ich každodenného života.
Prvou divadelnou budovou sa stalo Teatro Olimpico vo Vicenze v Taliansku. Malo polkruhové hľadisko, orchester a javisko s bohatou sochárskou výzdobou a otvormi na dekorácie, ktoré vytvárali dojem perspektívy.
Dramatická tvorba Autori sa vracajú k antickej dráme, čo značne ovplyvnilo poňatie divadla. Študovali antické poetiky aj hry na nových akadémiách, neskôr začali podľa antických vzorov písať i vlastné tragédie a komédie. V tragédiách sa napodobňoval predovšetkým Seneca a v poetických dielach to bol Aristoteles. Hry však vychádzali predovšetkým z vkusu panovníckeho dvora, šľachty a učencov a poslúžili ako inšpirácia aj pre ďalších dramatikov. Najobľúbenejšia bola komédia nazývaná commedia erudita (napr. Niccolò Machiavelli – Mandragora, Fernando de Rojas – Celestína).
V tomto období spolu s dvorským humanistickým divadlom začalo pôsobiť aj školské divadlo, ktoré malo mať najmä výchovnú a vzdelávaciu funkciu (slúžilo na vyučovanie latinského prednesu). Hrali v ňom učitelia a žiaci a ako publikum im slúžili diváci z miest. Hralo sa na katolíckych aj evanjelických školách, na radniciach, na jednoduchých pódiách alebo v prepychových sálach palácov. Školské divadlo však bolo väčšinou amatérske a radilo sa k tradícii milovníkov antickej kultúry.
Nové divadelné žánre Pastierske hry Okrem zaužívaných žánrov, akými boli tragédia, tragikomédia a komédia v tomto období vznikol aj nový divadelný žáner, a to pastierska hra, ktorá predvádzala idylické obrazy z prírodných scenérií, čím vytvárala akýsi idealizovaný obraz sveta, ktorý kontrastoval s často veľmi krutou realitou (vojny, zápas o moc). Jednou z najvýznamnejších takýchto hier bolo dielo Torquata Tassa Amintus z roku 1573.
Opera a balet V prostredí dvora nájdeme od 16. storočia tiež prvé známky vzniku dvoch nových druhov divadla – baletu a opery. Prvé kroky operného divadla môžeme nájsť v Taliansku, zatiaľ čo vo Francúzsku sa sformovali najmä základy klasického baletu. Medzi prvé inscenácie patrili diela Jacopa Periho (Dafné, 1594; Euridika, 1600), neskôr to boli diela Claudia Monteverdiho (Orfeus). Pomenovanie pre nový divadelný žáner opera použil ako prvý Monteverdiho žiak Francesco Cavalli. Vďaka rozmachu opernej tvorby začal narastať aj počet operných budov a súborov; inscenácie smerovali k zdôrazňovaniu sólového spevu a táto tendencia vyvrcholila v neapolskej škole kastrátov v 18. storočí.
Dvorský balet sa na francúzskom dvore presadzoval už v 16. storočí v rámci rôznych slávností, počas ktorých sa šľachtici bavili tancom, v ktorom vystupovali alegorické alebo historické postavy. Tieto ballets de cours sa rozvíjali najmä na dvore francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV., kedy sa ich usporiadateľmi stali dramatici Jean-Baptiste Lully, Moliére a tiež choreograf Pierre Beauchamp, ktorý založil v roku 1661 prvú tanečnú kráľovskú školu.
Scénická výprava Scénická výprava baletov a opier bola ovplyvnená výtvarným umením a perspektíva dosahovala u niektorých stav dokonalosti. Spočiatku sa používali trojstranné kulisy (telaria), ktoré umožňovali rýchlu premenu dramatického prostredia, no postupne ich nahradili ploché kulisy. Operné predstavenie malo ešte jednu veľmi rozvinutú zložku – javiskovú výpravu. Tu sa uplatnili predovšetkým maľované perspektívne dekorácie, rôzne mašinérie, lietajúce stroje, svetelné a pyrotechnické efekty. U opery sa učila aj činohra a najviac z nej ťažilo pravdepodobne jezuitské divadlo, ktoré túžilo prekvapovať a ohromovať svojich divákov vizuálnymi efektmi.
Dekoratéri a majstri zaoberajúci sa pohybom kulís boli významnými osobnosťami divadla a medzi slávnych dekoratérov patril v Taliansku Bernardo Buontalenti a neskôr Giovanni Burnaccini v Anglicku to bol napr. Inigo Jones, vo Francúzsku Giacomo Torelli a v Nemecku Joseph Furtenbach. V roku 1545 vydal Sebastiano Serlio dielo Architektúra, ktoré obsahovalo návrhy typických dekorácií troch základných žánrov: tragédie (palác), komédie (námestie) a pastierskej hry (prírodná scenéria).
Európske barokové divadlo Talianske divadlo V Taliansku sa sformovala Commedia dell’Arte, ktorá vychádzala z tradícií antickej pantomímy a stredovekých frašiek. Objavila sa v polovici 16. storočia s typickými postavami, ktoré improvizovali podľa voľného scenára a predvádzali divákom množstvo gagov. Základnými typmi postáv boli v komédii Pantalone (ako terč posmechu), Dottore (hlúpy a urečnený učenec), Harlekýn (prešibaný sluha), Brighella alebo Pulcinella (ešte prefíkanejší sluha), a vedľajšie postavy Capitano (smiešny vojak) a Kolombína (záletná a vtipná partnerka sluhu). Práve tu sa vyskytli aj prvé ženy – herečky (dovtedy mohli hrať divadlo podľa antického vzoru len muži), a medzi najslávnejšie patrila Isabella Andreini z hereckého súboru Comici Gelosi.
Od polovice 16. storočia sa commedia dell'arte začala objavovať aj v Nemecku, Rakúsku a najmä vo Francúzsku. Táto komédia má svoje korene v renesancii a baroku, odhaľuje komickým spôsobom veci a javy, ktoré mohli mať viac významov, mohli sa javiť jednoducho a inak než dovtedy, a svojou zábavnosťou sa stala veľmi populárnym a ľudovým divadlom.
Francúzske divadlo Centrom formovania divadelného umenia bol Paríž, kde postupne vytlačil kočovné herecké spoločnosti z divadla Burgundský hotel pašiové bratstvo, ktoré hralo na prelome 16. a 17. storočia tragikomédie a pastorálie Alexandra Hardyho a Roberta Garniera. Centrom formovania divadelného umenia bol Paríž, kde postupne vytlačil kočovné herecké spoločnosti z divadla Burgundský hotel pašiové bratstvo, ktoré hralo na prelome 16. a 17. storočia tragikomédie a pastorálie Alexandra Hardyho (1570 – 1632, autor tragédií, tragikomédií a pastorálií, napr. Marianne, Dido a jej obeť, Lukrécia) a Roberta Garniera. V Hardyho hrách sa často sústreďovalo mnoho krutostí, ktorými sa snažil zaujať svoje obecenstvo, no taktiež boli pre jeho diela charakteristické metaforické dialógy, často pretkané oplzlosťami. Jeho diela silne ovplyvnila španielska dráma, no taktiež talianske divadlo, nakoľko viacero talianskych divadelných súborov chodilo hrať i do Francúzska.
V tomto období boli obľúbené najmä komédie, tragikomédie, no tiež tragédia a bábkové divadlo či pantomíma. Na kráľovskom dvore boli veľmi obľúbené balety – komické, spievané melodramatické, no tiež tzv. „balety so vstupmi“ s jednou nenáročnou dekoráciou, rovnako ako aj predstavenia na otočnom pódiu alebo s priebežne meniacimi sa kulisami počas hry. Z týchto prechodných foriem divadla sa neskôr vyvinula opera, ktorá prežívala svoje najlepšie obdobie práve počas baroka.
Dôležitú úlohu zohrali aj jezuitské divadlá, pôsobiace až do roku 1762, ktoré upustili od trendov zaužívaných v klasických divadlách: miesto latinských tragédií (náboženských aj svetských) hrali balety, do hier vkladali spevy a tance a ako prví angažovali choreografov, vďaka čomu vzniklo v roku 1638 prvé skutočné baletné predstavenie. Boli tiež prvými, ktorí začali pripúšťať ženské úlohy v divadelných predstaveniach.
Hranice medzi jednotlivými divadelnými žánrami ešte neboli v tomto období pevne stanovené. Oficiálne sa očisty drámy od miešania žánrov, štýlov a uvoľnenej epickej tvorby ujal sám kardinál Richelieu a francúzska Akadémia, ktorá vypracovala posudok na hru Pierra Corneilla Cid, ktorej vytkla niekoľko nedostatkov. Sám Corneille si z tejto kritiky vzal ponaučenie a jeho ďalšie hry sú už napísané formálne podľa pravidiel.
Okolo roku 1625 vznikla komédia, divadelné predstavenia sa oslobodili od vulgarizmov a divadlo získalo nový ráz, keď prišli do módy šťastné rozuzlenia. Divadlo začalo byť vo vyššej spoločnosti považované za jednu z napríjemnejších zábav. V 60. rokoch 17. storočia dostali divadelné hry ustálené pravidlá (napr. rovnako dlhé dejstvá, prestávky medzi predstaveniami, vytváranie dojmu pravdepodobnosti a pod.). Skutočným tvorcom klasického francúzskeho divadla bol Pierre Corneille (1606 – 1684), a neskôr na jeho tvorbu nadviazali tiež Jean Racine (1639 – 1699) a Molière (1622 – 1673).
Po smrti Moliéra vydal francúzsky kráľ Ľudovít XIV. v roku 1680 dekrét o zjednotení parížskych hereckých spoločností, vďaka čomu vznikla Comédie-Française, ktorá si udržovala nielen monopol na činohru v Paríži, ale vytvárala tiež model divadla, ktorého vplyv bol viditeľný v ďalších rokoch aj za hranicami Francúzska.
Nemecké a rakúske divadlo