Dejiny Košíc sú dejinami druhého najväčšieho mesta Slovenska, metropoly Východného Slovenska, niekdajšieho hlavného mesta Horného Uhorska, hlavného strediska protihabsburských stavovských povstaní a zároveň sídelného mesta sedmohradských kniežat, protitureckej pevnosti, medzinárodnej kupeckej metropoly a druhého slobodného kráľovského mesta stredovekého Uhorska.
Košice sa vyvinuli z trhovej osady slovenského pôvodu v kotli rieky Hornád (na náplavovom kúželi sútoku rieky Hornád a Čermeľského potoka) na styku Slovenského rudohoria a výbežku Panónskej panvy – ktorému neskôr mesto samo dalo meno – Košickej kotliny. Villa Cassa bola najdôležitejšou osadou v regióne s veľkým farským kostolom, o ktorom prvá písomná zmienka pochádza z roku 1230. Okrem pôvodného staroslovenského a maďarského obyvateľstva výraznejšie pribúdali v 13. storočí k národnostnej štruktúre mesta nemeckí osadníci, ktorým boli udeľované lokačné privilégiá už pred rokom 1249. V roku 1290 dostali Košice mestské práva a ako sídlo Kráľovskej komory sa stali najdôležitejším mestom Horného Uhorska. Ako prvé mesto v regióne obohnané hradbami sa vyvinuli v obchodnú metropolu s výnosným právom skladu. náhľad|Námestie pred Dómom od Jakuba Alta z roku 1839 V čase ohrozenia meštianskych slobôd a diaľkového obchodu šľachtickým rodom Aba Omodejovcov v rokoch 13111312 Košičania suverénne vystúpili na svoju obranu a pomohli kráľovi Karolovi Róbertovi oligarchov zlikvidovať. Košice sa stali oporou kráľovskej moci a boli im udelené mnohé hospodárske a právne výhody. Vrcholom kráľovskej priazne bolo Veľké privilégium Ľudovíta Veľkého pre mesto Košice z roku 1347 a udelenie erbu Košíc z roku 1369 – prvého erbu pre právnickú osobu v Európe vôbec. Za kráľa Žigmunda Luxemburského ďalej prekvitali košické remeslá a obchod, v ktorom najdôležitejším partnerom im bol poľský Krakov. Bol vystavaný nový Kráľovský dom a začalo sa s výstavbou najväčšej katedrály v Uhorskom kráľovstve – Dómu svätej Alžbety. Stredoveká konjunktúra vrcholila za vlády Mateja Korvína, kedy obývalo mesto spolu s predmestiami pod hradbami, huštákmi, okolo 10 000 obyvateľov. Košice boli najväčším stredovekým mestom na území Slovenska a druhým slobodným kráľovským mestom v hodnostnom poradí uhorských miest s mestskými výsadami, akými disponoval len Budín.
Obdobie raného novoveku poznamenalo rozdelenie Uhorska na tri časti (15411699), pričom kvôli svojej polohe a významu Košice často oscilovali medzi Habsburskou ríšou a Sedmohradskom. Bohaté mesto obohnané niekoľkovrstvovými hradbami bolo od 16. storočia budované ako silná protiturecká pevnosť s bastiónovým systémom opevnenia. Pre organizovanie vojenských operácií a finančnú správu Horného Uhorska boli v meste ustanovené úrady Hornouhorského hlavného kapitanátu a Spišskej komory. V meste sa plne ujala reformácia, pričom nemecké a slovenské obyvateľstvo vyznávalo luteránstvo a maďarské obyvateľstvo kalvínstvo. Ich spor s katolíkmi o Dóm svätej Alžbety z roku 1604 bol jednou z prvých rozbušiek vojenského súperenia o náboženskú znášanlivosť, ktoré neskôr vyústilo do celoeurópskeho konfliktu Tridsaťročnej vojny. Protestanské Košice boli v rokoch 16041606 za kniežaťa Štefana Bočkaja, v rokoch 16191626 za kniežaťa Gabriela Betlena a v rokoch 16441648 za kniežaťa Juraja I. Rákociho sídelným mestom Sedmohradska a centrom protihabsburských povstaní. V rokoch 16821685 zase centrom Tököliho hornouhorského kniežatstva, podriadeného priamo Osmanskej ríši. V rokoch 17041711 si z Košíc urobil hlavnú základňu knieža František II. Rákoci v boji za „vlasť a slobodu“ Uhorského kráľovstva.
Satmárskym mierom 1711 začala nová etapa košických dejín pod permanentnou vládou Habsburgovcov. Vojnami, epidémiami a prírodnými živlami zdevastované mesto, s tretinou obyvateľsvta oproti stavu z čias kráľa Mateja Korvína, sa pomaly zotavovalo z nepriazne politického diania a odklonu dôležitých obchodných spojení. V 18. storočí nastúpila doba rekatolizácie, štýlu baroka a osvieteneckých reforiem. V roku 1783 bol zrušený štatút Košíc ako pevnosti, čo umožnilo postupné splynutie vnútorného mesta s huštákmi. Bastióny košického mestského opevnenia sa menili v prvé manufaktúrne areály, zasypané vodné priekopy v okružné triedy. Po revolúcii v rokoch 18481849 sa mesto začalo výraznejšie spriemyseľňovať, v roku 1860 dorazil prvý vlak a v roku 1891 otvorila prevádzku konská pouličná dráha. V Košiciach pôsobilo niekoľko slovenských, ako i maďarských obrodencov. Po roku 1867 však badať výrazný vplyv maďarizácie obyvateľstva a budovania Košíc ako hornouhorského centra maďarskej kultúry. Košice sa premenili na výstavné mesto s renovovanou katedrálou, honosným divadlom, štýlovými secesnými budovami rôznych štátnych inštitúcií a meštianskych spolkov.
V roku 1918 sa mesto stalo súčasťou Česko-Slovenska. Hospodárska vyspelosť prvej Česko-slovenskej republiky sa odrazila v zdvojnásobení počtu obyvateľstva. Mnoho Košičanov sa vrátilo ku svojej slovenskej národnosti, mesto si však udržalo multikultúrny charakter až do druhej svetovej vojny, na záver ktorej stratilo početnú židovskú menšinu. V rokoch 19381945 patrili Košice Maďarskému kráľovstvu. V roku 1945 tu bol podpísaný povojnový program obnoveného Česko-Slovenska – Košický vládny program. V roku 1948 sa k moci v Česko-Slovensku dostali komunisti a mestský majetok bol znárodnený. V roku 1965 boli spustené Východoslovenské železiarne pre 25 000 zamestnancov, čo výrazne ovplyvnilo urbanistický rast mesta. Početné košické sídliská obkolesili mesto zo všetkých svetových strán a vyrástli aj na mieste zasanovaných predmestí. Košice boli piatym najväčším a najrýchlejšie rastúcim mestom federácie. Od roku 1993 sú druhým najväčším mestom Slovenska a sídlom Ústavného súdu Slovenskej republiky.
Okolie dnešných Košíc v praveku Okolie Košíc patrí k najvýznamnejším pravekým archeologickým lokalitám na Slovensku, hlavne vďaka nálezisku kamennej a bronzovej doby – Košice-Barca a nálezisku bronzovej doby európskeho významu – Nižná Myšľa.
Priaznivé prírodné podmienky južnej časti Košickej kotliny mali vplyv na dochovanie sa dokladov o ľudskej činnosti už z obdobia stredného paleolitu v podobe pästných klinov (Poľov, Kechnec). Mladopaleolitická kultúra Aurignacien, rozšírená od Blízkeho východu až po západnú Európu, už budovala prvé obydlia – polozemnice. Práve také sa odkrylo v archeologickej lokalite Barca. Z Barce pochádzajú aj kamenné nástroje z obdobia mezolitu, neolitu (kultúra s lineárnou keramikou, bukovohorská kultúra) a eneolitu (polgárska kultúra, badenská kultúra). Inými náleziskami kamennej doby v okolí mesta sú Košice – Červený rak, Seňa, Ružín – Medvedia jaskyňa, Milhosť, Valaliky, Čečejovce, Šebastovce (polgárska kultúra). náhľad|Vozík-hračka z Nižnej Myšle Stará bronzová doba bola v okolí dnešných Košíc reprezentovaná koštianskou kultúrou v jej staršej fáze. Hroby tejto kultúry boli odkryté v Košiciach pri teplárni (172 hrobov) a v Čani (162 hrobov). Vysoký stupeň rozvoja dosiahla otomanská kultúra, pre ktorú bolo typické stavanie opevnených osád. Osada Barca s prvkami urbanizácie mala jeden až trojpriestorové domy zoskupené v štyroch radoch do čiastočne vydláždených ulíc. Val okolo osady dosahoval výšku dvoch metrov. Ďalšou unikátnou osadou bola Nižná Myšľa (1700 pred Kr.1 400 pred Kr.) s okolo 760 preskúmanými hrobmi. Obyvatelia osady udržiavali čulé kontakty so Stredomorím, s ktorým obchodovali s jantárom. Archeologický výskum lokality trvá od roku 1977 za medzinárodnej účasti. Bohatý nálezový materiál obsahuje aj špecializovanú hračku – ornamentálny hlinený vozík, a obetnú jamu so štyrmi zavraždenými. Obe sú pútavými exponátmi Východoslovenského múzea v Košiciach. Nižnomyšľanské nálezisko sa pre svoju unikátnosť a rozsah označuje za „slovenské Mykény.“O tento titul bojuje Nižná Myšľa s iným otomanským náleziskom Myšia hôrka pri Spišskom Štvrtku. Rozhovor dokazuje, že i odborná verejnosť označuje za „slovenské Mykény“ Nižnú Myšľu, na rozdiel od náleziska Myšia hôrka pri Spišskom Štvrtku, pre ktorý sa paralelne zaviedol názov „Spišské Mykény.“
V halštatskej dobe sa rozšírila keramika vyrábaná na hrnčiarskom kruhu. Najvýznamnejšou lokalitou obdobia sú Čečejovce s dokladmi ťažby a spracovania železa. Iným významným nálezom je 17 kusov poľnohospodárskych nástrojov opäť z Nižnej Myšle. Kelti sa na okolí začali usádzať okolo roku 300 pred Kr., keltské sídliská boli zistené v Trstenom pri Hornáde, Zádieli a Žarnove. Ich pohreby boli odkryté aj v Košiciach. Od polovice 1. storočia pred Kr. sa miesili s Dákmi. V 2. storočí tu prenikla przeworská kultúra (osada s hrnčiarskou dielňou v Šebastovciach) a v 3. storočí kultúra s neznámou identitou. Doba sťahovania národov je na území Košíc reprezentovaná hrobmi z Čane a Košíc (verejný cintorín a magnezitová baňa – nález striebornej pozlátenej pracky z opaska). Od 5. storočia tu začali prenikať Slovania, ktorých zmiešané slovansko-avarské hroby zo 6.8. storočia sa zachovali v Barci, Kechneci, Šebastovciach a Valalikoch.Oddiel o praveku čerpal z ; Štefan Eliáš: Dejiny Košíc v dátach I., s.11-16
Ranostredoveké preduhorské Košice náhľad|Veľmožský meč z 2. polovice 10. storočia je vystavený vo Východoslovenskom múzeu náhľad|Ilustračná poľská mapka zobrazuje „slovenský“ zábor poľského panovníka Boleslava Chrabrého na začiatku 11. storočia, ktorý zahŕňal i Pohornádie. Dohodou s uhorským kráľom Štefanom I. sa rozhodlo, že toto územie bude začlenené do rámca novozaloženého Uhorského kráľovstva.
Slovanské osídlenie Mesto Košice sa vyvinulo v geografickom styku výbežkov vnútorných Karpát a Východopanónskej panvy v údolí rieky Hornád z osady slovanského pôvodu. Slovanské osídlenie Košickej kotliny je kontinuálne dokázané od 7. storočia, čoho potvrdením sú nálezy slovansko-avarských pohrebísk z Barce, Šebastoviec, Valalík a Kechneca. Slovanské kmene si tu vybudovali v 9. a 10. storočí niekoľko hradísk, ktoré kultúrne gravitovali k Veľkej Morave, aj keď nie je dokázané, že pohanské osídlenie Košickej kotliny bolo jej integrálnou súčasťou. Hradisko Starý Hrad (Óvar) bol situovaný na východ od obce Seňa. Ďalšie boli lokalizované v Barci, na vrchu Hradová a v lokalite Breh (v dnešnej mestskej časti Krásna nad Hornádom) na mieste neskoršieho benediktínskeho kláštora. Slovanský pôvod názvu nie je v okolí ničím nezvyčajným, zachovali sa aj miestne názvy Blatan, Čermeľ, Pstružník, Verbelica, a napokon aj samotný názov mesta Košice. Významným archeologickým objavom z neďalekého štrkoviska v Krásnej je aj bohato zdobený meč slovanského veľmoža druhej polovice 10. storočia porýnskej proveniencie, svedčiaci o vyspelých obchodných a spoločenských stykoch Košickej kotliny.Š. Eliáš: Dejiny Košíc v dátach I., s. 26
Osada Košových ľudí a vývoj názvu mesta Súčasná slovenská historická a lingvistická veda sa zhodujePozri literatúru k tomuto článku. Prehľad iných teórií názvu mesta pozri aj , že názov mesta Košice je odvodený od slovanského osobného mena Koša. Pôvodný význam názvu bol osada ľudu Košových. Postavenie osoby Koša je však neznáme. Mohol to byť starešina osady, alebo už ranofeudálny pán.O. Halaga:Právny, územný a populačný vývoj mesta Košice, s. 7 Zjavne išlo o veľmi autoritatívnu osobu, keď sa jeho meno ujalo pre pomenovanie tejto čulej trhovej osady a jej okolitého zázemia. Hypotézu slovanského pôvodu mena Košíc podporuje i skutočnosť, že meno Košice majú aj niektoré iné obce-osady v Čechách a na Slovensku, napr. aj v Poľsku.