Štátna Tretiakovská galéria () je umelecké múzeum v hlavnom meste Ruska, v Moskve, založené v roku 1856 ruským obchodníkom, mecenášom a zberateľom umenia Pavlom Michajlovičom Tretiakovom. Radí sa k najznámejším svetovým obrazárňam a vlastní jednu z najväčších zbierok ruského výtvarného umenia. Zbierka galérie sa neustále dopĺňa, v roku 2009 obsahovala vyše 150 000 diel.
Vznik múzea Ruský obchodník Pavel Tretiakov začal so zbieraním umeleckých diel v 50. rokoch 19. storočia. Za rok založenia zbierky Tretiakovskej galérie sa považuje rok 1856, kedy Tretiakov kúpil do svojej zbierky prvé dva obrazy ruských maliarov. Už koncom 50. rokov bol Tretiakov rozhodnutý vytvoriť jedinečný súbor, ktorý by mal byť reprezentatívnou zbierkou ruského maliarstva obsahujúcou diela najvýznamnejších ruských maliarov. Tretiakov začal budovať svoju zbierku od základov sám a časom sa stal váženým odborníkom na ruské umenie. Jeho záujem o určité dielo alebo autora sa stal takmer okamžite prestížnym ocenením. left|thumb|180px|Pavel Tretiakov na portréte I. J. Repina z roku 1883Bol štedrým donátorom umelcov, maliari ho často pozývali do svojich ateliérov a na vernisáže, kde si vyberal a kupoval obrazy do svojej zbierky. Niektoré diela vznikali priamo na jeho objednávku. Rozširujúca sa zbierka priviedla Tretiakova na myšlienku jej bezplatného sprístupnenia verejnosti. V roku 1874 bola k domu Tretiakovcov pristavená dvojpodlažná prístavba určená pre potreby súkromnej galérie. Prístavba pozostávala z dvoch sál. Ďalších šesť sál bolo pristavených k domu v roku 1882, krátko po tom (v r. 1885) ešte sedem sál a v roku 1892 pribudlo šesť nových sál. V tesnej blízkosti rodinného sídla Tretiakovcov na Lavrušinskej ulici tak vznikol jedinečný komplex budov plne zodpovedajúci potrebám obrazovej galérie. Po smrti mladšieho brata Sergeja v lete 1892 sa podľa jeho závetu stali súčasťou zbierky Pavla Tretiakova aj ním zozbierané diela.
V auguste 1892 Pavel Tretiakov listom oficiálne daroval mestu Moskva celú svoju zbierku, ako aj časť rodinného sídla, v ktorej bola zbierka umiestnená s podmienkou, že zbierka sa nerozpredá a bude prístupná verejnosti. Moskovská mestská rada prijala dar 15. septembra 1892 a darovanej kolekcii dala názov Mestská umelecká galéria Pavla a Sergeja Tretiakovcov (). Dar pozostával z 1287 obrazov, 518 kresieb a 9 sôch ruských majstrov a 75 obrazov a 8 kresieb európskych (predovšetkým nemeckých a francúzskych) maliarov druhej polovice 19. storočia. Prvým riaditeľom a kustódom galérie sa stal Pavel Michajlovič Tretiakov a bol ním až do svojej smrti. Tretiakov naďalej kupoval umelecké diela jednak za peniaze, ktoré každoročne na tieto účely vyčleňovalo mesto (5000 rubľov), ako aj za vlastné peniaze, pričom zakúpené diela následne daroval galérii.
Pre širokú verejnosť bola galéria otvorená v auguste 1893 pod názvom Moskovská mestská umelecká galéria Pavla a Sergeja Tretiakovcov ().
Budovanie a rozvoj galérie Po smrti Tretiakova bolo rozhodnuté, že galériu bude viesť kolektívny orgán – Rada galérie, v ktorom budú zastúpení predstavitelia mesta, rodiny Tretiakovcov, umelcov a zberateľov umenia. Prvými členmi Rady boli knieža V. M. Golicyn (starosta Moskvy a predseda Rady), Alexandra Pavlovna Botkinová (dcéra Pavla Tretiakova), maliar V. A. Serov, zberateľ a maliar I. S. Ostrouchov a zberateľ I. E. Cvetkov. Správcom galérie sa stal I. S. Ostrouchov. V roku 1901 bola dokončená prestavba domu Tretiakova pre potreby galérie a v roku 1904 bola dokončená fasáda v ruskom štýle podľa návrhu Viktora Vasnecova, ktorá je dodnes symbolom Tretiakovskej galérie. V galérii bola zriadená verejná knižnica umenia, v ktorej boli sprístupnené hodnotné knihy o umení z pozostalosti Tretiakova. Taktiež si tu záujemcovia mohli kúpiť katalógy a fotografie obrazov. Návšteva galérie sa čoskoro pre Moskovčanov stala otázkou cti, podľa údajov Tretiakovskej galérie už krátko po dokončení prestavby, v roku 1903 navštívilo galériu vyše 130.500 ľudí. Pokračovalo sa v nákupe diel na výstavách umenia v Petrohrade a Moskve, čím sa rozšírila zbierka galérie predovšetkým o vtedajších mladých ruských autorov (o. i. V. M. Vasnecova, A. N. Benoa, K. A. Korovina, I. I. Levitana, F. A. Maľavina, K. A. Somova, N. N. Gea, I. J. Repina či sochy P. P. Trubeckého), ale aj o diela starých majstrov (D. G. Levického, F. S. Rokotova či V. L. Borovikovského).
V roku 1910 došlo k významnému obohateniu zbierkového fondu galérie o diela, ktoré odkázal vo svojom závete významný ruský podnikateľ, zberateľ a mecenáš umenia M. A. Morozov. Galéria tak získala diela významných francúzskych impresionistov Moneta, Maneta, Renoira, Pissara, Degasa, Gauguina, van Gogha a iných.
Obdobie reforiem right|thumb|230px|Nikolaj Alexejevič Kasatkin, Kto?, 1897, olej na plátneV roku 1913 sa správcom galérie stal významný ruský architekt, maliar a historik umenia Igor Grabar. Členmi Rady sa stali okrem samotného Grabara aj Vjera Pavlovna Ziloti (staršia dcéra Pavla Tretiakova), architekt R. I. Klein, za zberateľov A. P. Langovoj a knieža S. A. Ščerbatov. Začalo sa obdobie revolučných zmien v galérii. Celá expozícia prešla dôkladnou prestavbou, pričom sa kládol dôraz na vedecký a vzdelávací princíp, aby návštevník pri prehliadke múzea videl, ako sa ruské umenie postupne vyvíjalo v čase. Expozícia tak začínala staroruským umením a končila súdobým maliarstvom, pričom pre každého autora bola vyhradená samostatná sála. Priamo v galérii sa začalo s pravou vedeckou prácou. Jednotlivé diela zbierky boli vedecky analyzované a podrobne popísané, často došlo k spresneniu autorstva diel a datovania ich vzniku. Súčasťou odbornej vedeckej práce bolo aj zriadenie stálej reštaurátorskej dielne. Reorganizácia expozície bola dokončená koncom roka 1915. Zrealizovanými zmenami sa galéria zaradila medzi najmodernejšie umelecké múzeá sveta.
Pokiaľ ide o nadobúdanie nových diel, roky 1913 – 1917 neboli pre galériu príliš úspešné. Na začiatku 1. svetovej vojny a najmä počas nej prudko vzrástol dopyt po starožitnostiach a umeleckých dielach všeobecne, a tým vzrástli aj ich ceny. Finančné možnosti galérie boli však značne obmedzené. Napriek tejto nepriaznivej situácii sa do jej zbierok podarilo získať viaceré veľmi hodnotné diela (napr. Kiprenského portrét Puškina, štúdie K. P. Briullova, Antropovov portrét A. M. Izmailovej, Levického portréty, Vasnecovov portrét M. M. Antokolského, krajinky I. I. Levitana, obrazy V. A. Serova, K. A. Korovina, sochy A. S. Golubkinovej atď.).
Októbrová revolúcia a jej dôsledky Počas začínajúcich nepokojov v lete 1917 začala galéria oficiálne prijímať vzácne diela, ba často celé zbierky súkromných osôb do dočasnej úschovy, aby sa tak zabránilo škodám na umeleckom dedičstve ruského národa. Do bezpečia galérie ukladali svoje diela nielen významní súkromní zberatelia, ale aj samotní maliari. Do galérie sa tak dostali obrazy a kresby V. E. Borisova-Musatova, Vrubeľov obraz Sediaci démon, či Serovov Portrét H. L. Ghrishmanovej, Kiprenského Portrét A. A. Čeliščeva, obrazy K. A. Somova, I. I. Šiškina, F. S. Rokotova, D. G. Levického, A. G. Venecianova, V. I. Surikova, Z. J. Serebrjakovovej, V. A. Tropinina, majstrovský obraz Vladimira Serova Mika Morozov, ale aj obrazy M. A. Vrubeľa a mnohých ďalších.
Októbrová revolúcia priniesla veľké zmeny aj v samotnej galérii. 3. júna 1918 bola galéria dekrétom Rady národných komisárov znárodnená a premenovaná na Štátnu Tretiakovskú galériu. Z mestskej galérie sa rozhodnutím najvyšších miest stala hlavná galéria novovznikajúceho sovietskeho štátu. V zmysle nastúpenej línie budovania múzea ako celonárodnej zbierky ruského umenia do galérie putovali tie najvzácnejšie diela, ale i celé zbierky znárodnené či skonfiškované súkromným osobám alebo súkromným inštitúciám, ako aj predmety zo zaniknutých, vyplienených a opustených šľachtických usadlostí. Štátna Tretiakovská galéria sa tak stala galériou s najväčšou zbierkou ruského výtvarného umenia na svete. Staronovým riaditeľom galérie bol menovaný Igor Grabar. náhľad|Alexander Andrejevič Ivanov, Zjavenie Krista národu, 1837 – 1857, olej na plátne V roku 1924 bolo v rámci reorganizácie sovietskych múzeí rozhodnuté, že obrazy zahraničných autorov Tretiakovská galéria odovzdá do múzeí západoeurópskeho umenia. Zároveň boli do galérie začlenené dovtedy samostatné moskovské múzeá vlastniace zbierky ruských obrazov – Cvetkovská galéria (zbierka kresieb a akvarelov), Múzeum ikonopisectva a maliarstva I. S. Ostrouchova (zbierka ikon a stredovekého ruského umenia) a Múzeum maliarskej kultúry (zbierka ruskej avantgardy). O rok neskôr galériu obohatili aj zbierky Rumjancevského múzea. Takisto v roku 1925 získala galéria umeleckú pozostalosť ruského maliara A. A. Ivanova, predovšetkým jeho dielo Zjavenie Krista národu spolu s etudami a skicami tohoto obrazu. Vďaka umiestneniu hlavných štátnych reštaurátorských dielní v Tretiakovskej galérii sa jej zbierkový fond obohatil aj o exempláre stredovekého ruského umenia pochádzajúce zo zrušených alebo zničených kostolov a kláštorov. V tridsiatych rokoch sa taktiež začalo s rozširovaním zbierky súčasného umenia. Galéria mala zo zákona právo prednostnej kúpy diel z umeleckých výstav a súťaží po celej krajine. Do zbierok múzea sa tak dostali diela A. A. Dejneku, Pavla Korina, Petra Končalovského, Michaila Nesterova, Iliu Maškova a mnohých ďalších.
Stále sa rozrastajúci zbierkový fond Tretiakovskej galérie však čoskoro začal spôsobovať priestorové problémy. Mnohé výstavné priestory museli byť uzatvorené, aby v nich mohli byť uskladnené obrazy. V depozitoch múzea sa v krátkom čase ocitlo vyše 15 tisíc diel, z ktorých mnohé nielen že neboli odborne preskúmané, ale dokonca ani len zaevidované do inventáru . V roku 1927 bol ku komplexu galérie pripojený priľahlý dom na Malej Tolmačskej ulici, do ktorého boli presťahované administratívne priestory, knižnica a archív. V roku 1928 boli zrenovované tepelné rozvody a ventilácia, o rok neskôr galériu plne elektrifikovali.
Nová dvojposchodová prístavba budovy Štátnej Tretiakovskej galérie podľa projektu architekta A. V. Ščuseva bola dokončená v roku 1936, vďaka čomu múzeum získalo štyri nové priestranné sály na každom poschodí.
Druhá svetová vojna Druhá svetová vojna predstavuje najťažšie a najzložitejšie obdobie v histórii Tretiakovskej galérie. Takmer okamžite po vypuknutí vojny sa začali evakuačné práce dovtedy nevídaného rozsahu – všetky obrazy boli vyňaté z rámov, veľké plátna navinuté na valce, starostlivo zabalené do kovových púzdier a drevených debien. Najvzácnejšie diela boli prevezené už v júli 1941 špeciálnym vlakom do Novosibirska, kde boli uložené v nedokončenej budove opery. Keď v noci z 11. na 12. augusta 1941 budovu galérie prvýkrát zasiahlo nemecké letecké bombardovanie, urýchlene sa uskutočnila ďalšia etapa evakuácie. Tá prebehla vodnou cestou – na vlečnej nákladne lodi po rieke Moskva a Kama do mesta Molotov (dnes Perm). Fatálne následky bombardovania – predovšetkým zborená strecha jednej z budov, diery v stenách, nefunkčné vykurovanie a klimatizácia v celom komplexe si vynútili v novembri 1941 tretiu vlnu evakuácie, v rámci ktorej boli ohrozené diela prevezené opäť do Novosibirska. Posledná, štvrtá etapa evakuácie umeleckých diel prebehla v septembri 1942. Napriek tomu časť zbierkového fondu (išlo o tisíce exponátov), ako aj celé vybavenie vrátane cenných rámov z evakuovaných obrazov zostali v depozitoch a nepoškodených sálach galérie v Moskve. Tretiakovská galéria svoju činnosť neprerušila ani počas vojnových rokov. S opravou poškodených častí galérie sa začalo už v roku 1942 a do roku 1944 sa v galérii uskutočnilo deväť výstav, taktiež v Novosibirsku sa počas vojny uskutočnilo 20 výstav diel zo zbierok Tretiakovskej galérie.
9. októbra 1944 bolo rozhodnuté o návrate evakuovaných diel z Molotova a Novosibirska a týždeň po skončení vojny – 17. mája 1945 bola Tretiakovská galéria znovuotvorená pre verejnosť.
Povojnové obdobie