Roman de la Rose (doslova Román o Ruži) je najznámejšie a najkomentovanejšie dielo stredovekej európskej literatúry. Dielo napísali v 13. storočí dvaja autori: Guillaume de Lorris a Jean Chopinel de Meung, skrátene Jean de Meung.
Preklad do modernej zveršovanej francúzštiny bol vykonaný BordasomAktuálne je preklad stratený, ale možno nájsť úryvok v l’Anthologie de la poésie française od Pierre Seghers. Jedna verzia je k dispozícii na stránke Project Gutenberg. Súčasný preklad je trochu nejasný, čo je spôsobené práve prekladom zo starofrancúzštiny do moderného jazyka. Niektoré výrazy preto zmenili význam.
Prvá časť Prvá časť napísaná Guillaumom de Lorris v rokoch 1230 – 1240 obsahuje sen autora o nedostupnej ruži, chránenej húfom alegorických postáv symbolizujúcich Strach, Hanblivosť, Ohováranie, atď. Pozostáva zo 4058 osemslabičných veršov. V tejto časti sa rozpráva o láske muža a jeho vyvolenej, do ktorej uzatvorenej záhrady symbolizujúcej lásku (záhrada vyvolenej krásky) nemôže preniknúť. náhľad|left|Miniatúra záhrady lásky v diele Román o Ruží
Druhá časť Druhú časť napísal mešťan a univerzitný učiteľ Jean de Meung (1250 – 1305) a má 19 000 veršov. Celé literárne dielo Román o ruži tak obsahuje celkom 28 000 veršov.Kultura středověké Evropy, Jacques Le Goff, ODEON, 1991, český preklad Josef Čermák, str. 462, ISBN 80-207-0206-7, vyšla asi v roku 1277.
Niektoré pasáže, navyše vytrhnuté z kontextu, vyvolali na začiatku 15. storočia prvú veľkú diskusiu vo francúzskej literatúre, v ktorej sa stretli obrancovia Jeana de Meung a obrancovia žien, ku ktorým patrila Christine de Pisan.Tvorcovia svetových dejín, Kol. autorov, Mladé letá, 2002, str. 287
Druhá časť je vlastne encyklopédia vtedajšieho stredovekého vedenia, ktorú striedavo prednášajú alegorické postavy Príroda, Génius, Priateľ, atď. Ľúbostná romantika v tejto časti ustupuje, kurtoázna láska a služba žene sa zavrhuje a za cieľ lásky sa vyhlasuje plodenie potomstva.
Táto časť predstavuje diskusiu o láske viac filozofickú než v prvej romantizujúcej časti prezentoval Guillaume de Lorris. Druhá časť vyprovokovala polemiky o vízii ženy podľa Jeana de Meung, hlavne išlo o kritiku Christine de Pisan, ktorá bránila feministické pozície. V danej dobe to bola odvážna debata členky kráľovského dvora o postavení stredovekej ženy. Nachádzame tu známe porovnanie manželstva a rybárskej siete, do ktorej ryby hľadajú vchod, zatiaľ čo by z nej najradšej vyšli.
V druhej časti sa nefilozofuje len o láske. Pojednáva sa tiež o: domácich zvieratách, ktorými si človek nemôže poslúžiť tak ako by to robil keby vedeli chápať o dôvtipe prírody, ktorá zariadila, že želanie mať potomkov nestačí a preto pridala k danej veci aj milostný akt, čo celú vec spríjemnilo a poskytlo motiváciu pánoch, ktorí nemajú žiaden dôvod glorifikovať seba pred svojimi predkami, ak sami nevlastnia kvality predkov
Román má charakter zábavnej konverzácie a je zároveň návodom.
Referencie
Iné projekty
Zdroj Malá encyklopédia spisovateľov sveta, vyd. Obzor, 1981, str. 473
Externé odkazy Wikisource - plné znenie 1. časti
Zdroj
Kategória:Stredoveká literatúra Kategória:Literatúra vo francúzskom jazyku Kategória:Knihy z 1230 Kategória:Knihy z 1277