Michal Kravčík (* 3. február 1956, Ujezdec, Ukrajina) je slovenský hydrológ, environmentalista a politik. Do roku 2020 bol predsedom Demokratickej strany. Zaoberá sa integrovaným manažmentom povodí a hospodárením s dažďovou vodou. V roku 1999 získal Goldmanovu environmentálnu cenu za kampaň proti výstavbe priehrady Tichý Potok a presadzovanie alternatívneho hospodárenia s vodou v povodí rieky Torysa. Je spoluzakladateľom a predsedom mimovládnej organizácie Ľudia a voda a spoluzakladateľom konzultačnej spoločnosti WaterHolistic. Je známy alternatívnymi koncepciami v oblasti vodného hospodárstva, prevencie povodní a sucha. Jeho teórie o príčinách klimatickej zmeny časť slovenskej vedeckej obce odmieta ako vedecky nepodložené.

Životopis Michal Kravčík sa narodil v roku 1956 v rusínskej rodine na území dnešnej Ukrajiny, kde sa jeho rodičia ocitli v rámci povojnových výmen obyvateľstva medzi Československom a Sovietskym zväzom; rodina sa na Slovensko vrátila v roku 1962.

Vyštudoval vodné hospodárstvo na Stavebnej fakulte Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave (dnešnej Slovenskej technickej univerzity). Pracoval v Ústave hydrológie a hydrauliky a neskôr v Ústave krajinnej ekológie Slovenskej akadémie vied; podľa vlastných slov musel obe pracoviská pre svoj výskum Východoslovenskej nížiny opustiť, v rokoch 1986 a 1988. Venoval sa ekologickým otázkam manažmentu povodí.

Od 80. rokov 20. storočia žije v Košiciach.

Odborná činnosť Kravčík sa dlhodobo venuje integrovanému manažmentu povodí a zadržiavaniu dažďovej vody v krajine. Od roku 1992 pôsobí v treťom sektore ako spoluzakladateľ a predseda mimovládnej organizácie Ľudia a voda. Je spoluzakladateľom spoločnosti WaterHolistic, ktorá poskytuje konzultácie a vzdelávanie v oblasti hospodárenia s vodou. Je členom medzinárodnej organizácie ASHOKA, združujúcej sociálnych podnikateľov.

V roku 1992 vláda oživila plán výstavby priehrady Tichý Potok na hornej Toryse, ktorá mala zásobovať východoslovenské mestá pitnou vodou a vyžadovala by presídlenie štyroch historických obcí. Kravčík proti nej v roku 1994 postavil tzv. Modrú alternatívu – koncepciu decentralizovaného získavania pitnej vody za približne pätinu nákladov priehrady. V miestnom referende v roku 1993 sa proti priehrade vyslovilo približne 90 % obyvateľov dotknutých obcí. Priehrada postavená nebola a obce zostali zachované; práve za túto kampaň Kravčík získal Goldmanovu environmentálnu cenu. Zámer výstavby sa však odvtedy opakovane vracia a Kravčík ho naďalej odmieta.

Je spoluautorom konceptu označovaného ako Nová vodná paradigma, publikovaného v knihe Voda pre ozdravenie klímy – Nová vodná paradigma (2007). Koncept zdôrazňuje úlohu malého vodného cyklu a zadržiavania zrážok v krajine pri zmierňovaní dôsledkov klimatických zmien. Podľa neho je príčinou súčasných problémov so suchom a povodňami narušený malý vodný cyklus, ktorý by sa dal obnoviť vrátením vody do krajiny a miest.

V rokoch 2010 – 2012 bol výkonným manažérom Programu revitalizácie krajiny a integrovaného manažmentu povodí SR, schváleného vládou Ivety Radičovej, v rámci ktorého sa v 488 obciach budovali vodozádržné opatrenia s cieľom zadržať takmer desať miliónov kubických metrov vody; vyčerpalo sa naň približne 42 miliónov eur z pôvodne plánovanej miliardy na desať rokov. Program od začiatku kritizovali vodohospodári a hydrológovia, podľa ktorých bol schválený bez posúdenia nezávislými odborníkmi; ministerstvo životného prostredia hovorilo o pochybných výsledkoch a podozrení z predraženia a výdavky programu skúmal aj Brusel. Viacerí starostovia zapojených obcí si naopak opatrenia pochvaľovali a program vytvoril pracovné príležitosti pre dlhodobo nezamestnaných vrátane rómskych komunít. Po nástupe vlády Roberta Fica bol program v roku 2012 zastavený a prostriedky presunuté do Slovenského vodohospodárskeho podniku; Kravčík zastavenie programu dlhodobo kritizuje. Podľa reportáže Denníka N z roku 2020 sa zachovala len časť vybudovaných opatrení a oslovený odborník stavbám vyčítal elementárne chyby. Po pretrhnutí hrádze z prvej etapy programu pri povodni v obci Rudno nad Hronom v roku 2021 Kravčík uviedol, že stavba prešla riadnym konaním štátnej vodnej správy a mala byť dobudovaná v rámci celého povodia.

Koordinoval Program obnovy krajiny pre Košický samosprávny kraj, ktorý krajské zastupiteľstvo schválilo v roku 2021.

Je autorom a spoluautorom viacerých publikácií a odborných textov o vode v krajine. K jeho názorom patrí tvrdenie, že samotné znižovanie emisií skleníkových plynov nestačí na riešenie klimatických zmien bez zmeny hospodárenia s vodou v krajine.

V roku 2023 sa zúčastnil na Vodnej konferencii OSN, kde bol prezentovaný dokument Voda pre ozdravenie klímy – Nová paradigma vody.

Ocenenia Kravčík a organizácia Ľudia a voda získali viacero ocenení: Goldmanova environmentálna cena (1999) – Kravčíkovi za projekt hospodárenia s vodou v povodí rieky Torysa EU–US Democracy and Civil Society Award (1998) Sasakawa Environmental Prize (1. cena, 1997) Environmental Partnership Award (1995) Inovatívny čin roka (2007) Zlatý biatec od Neformálneho ekonomického fóra – Hospodársky klub (2009) National Energy Globe Award Slovakia (2008) Energy Globe National Award (2011) Medzinárodná cena pre vodné civilizácie (2012)

Časť z týchto ocenení bola udelená priamo organizácii Ľudia a voda, ktorej je Kravčík zakladateľom a predsedom.

Kritika Kravčíkove názory na príčiny klimatickej zmeny a jeho koncepcie vodného hospodárstva sú dlhodobo predmetom kritiky časti slovenskej vedeckej obce.

V decembri 2002 zverejnila skupina devätnástich slovenských vedcov z oblasti hydrológie, klimatológie, pedológie a vodného hospodárstva – vrátane vtedajšieho riaditeľa Ústavu hydrológie SAV a riaditeľa Výskumného ústavu vodného hospodárstva – spoločné vyhlásenie, v ktorom Kravčíkove teórie o pohybe vody v krajine a príčinách extrémnych hydrologických a klimatických javov označili za „odborne a vedecky neobhájiteľné". Podľa signatárov jeho teórie neprešli procesom vedeckej diskusie na národných a medzinárodných fórach a niektoré závery stoja na nesprávnych údajoch; vyhlásenie mu tiež vyčítalo, že sa vyhýba účasti na odborných fórach, čo sťažuje konfrontáciu jeho názorov so súčasnými poznatkami.

Kravčík dlhodobo zastáva názor, že významnou príčinou otepľovania a rastu extrémov počasia je vysušovanie krajiny a narušenie malých vodných cyklov. Klimatológ Jozef Pecho zo Slovenského hydrometeorologického ústavu tento výklad odmieta ako nezlučiteľný s fyzikou atmosféry a s vedeckým konsenzom zhrnutým v správach IPCC; podľa neho Kravčík zamieňa príčinu s následkom, keďže rast sucha je dôsledkom, nie príčinou otepľovania. Kravčík naopak tvrdí, že zástupcovia odbornej obce mu neposkytujú priestor na vecnú diskusiu.

Kravčík dlhodobo kritizuje oficiálnu vodohospodársku politiku a najmä Slovenský vodohospodársky podnik, ktorý podľa neho bráni presadzovaniu lacnejších a rýchlejších alternatívnych riešení a zapájaniu obcí do protipovodňovej ochrany. Ako alternatívu k výstavbe priehrad presadzuje komplexnú integrovanú ochranu vôd, plošnú revitalizáciu územia a posilňovanie vodozádržnosti krajiny.

Politické pôsobenie Kravčík bol predsedom Demokratickej strany (DS). V komunálnych voľbách 2018 kandidoval za koalíciu viacerých strán vrátane DS na poslanca mesta Košice. V parlamentných voľbách 2020 DS pod jeho vedením neuspela, keď získala 4 194 hlasov (0,14 %). Po neúspechu vo voľbách sa funkcie predsedu vzdal. Novým predsedom strany sa neskôr stal Stanislav Rajnoha.

Osobný život Kravčík žije v Košiciach. Je rusínskeho pôvodu, mimo rodiny však rusínčinu bežne nepoužíva.

Referencie

Externé odkazy Webová stránka knihy Voda pre ozdravenie klímy – Nová vodná paradigma Kravčíkov blog na webe denníka SME Webová stránka organizácie Ľudia a voda

Kategória:Slovenskí hydrológovia Kategória:Slovenskí environmentalisti Kategória:Absolventi Stavebnej fakulty Slovenskej technickej univerzity v Bratislave