Slovenské národné povstanie na Považí zlyhalo. Z vojenských posádok medzi Piešťanmi a Žilinou sa do povstania zapojili organizovane len piešťanskí letci, aj to bez lietadiel len ako pechota. Z posádok a jednotiek v Trenčíne, Novom Meste nad Váhom a Trenčianskych Tepliciach sa k povstaniu pridali len jednotlivci a menšie skupinky. Podarilo sa však vynútiť prepustenie politických väzňov zo zaisťovacieho tábora v Ilave. Nemci obsadením Považia získali kontrolu aj nad dôležitými zbrojovkami v Dubnici nad Váhom a Považskej Bystrici.
Situácia na Považí Považie od Piešťan po Žilinu bolo dôležité ako pre povstalcov tak aj pre nemeckých okupantov. Región priamo susedil s Protektorátom Čechy a Morava. V povstaní sa rátalo predovšetkým s posádkou v Trenčine, kde sídlilo veliteľstvo divíznej oblasti 1, Veliteľstvo vzdušných zbraní, časť pešieho pluku, letecké a automobilové dielne a v Zlatovciach protiletecký delostrelecký pluk. V Kubrej a Nemšovej sa nachádzali vojenské objekty a sklady. V Trenčianskych Tepliciach sídlila po evakuácii Vojenská správa Ministerstva národnej obrany.
Trenčín Vojenské ústredie stanovilo za veliteľa povstaleckej akcie v Trenčíne pplk. Jozefa Zadžoru. Ten mal podľa svedectva Júliusa Noska „určiť a inštruovať" povstaleckých veliteľov aj v ďalších posádkach na Považí. Po Čatlošovom prejave 29. augusta 1944 sa však trenčianska posádka nepripojila k povstaleckej akcii. Pplk. Zadžora spolu s mjr. Jozefom Tóthom večer 29. augusta odišiel z Trenčína do Banskej Bystrice a späť sa už nevrátil. V Trenčíne nemal povstanie kto viesť. Trenčín zostal 30.31. augusta bez vojenského veliteľa, po Zadžorovom odchode tam nebolo nikoho, kto by sa chopil iniciatívy podľa výziev z Banskej Bystrice. Časť dôstojníkov nečinne vyčkávala, niektorí jednotlivci, ako napríklad Ján Orel, odišli na povstalecké územie. Po Malárovom prejave 30. augusta už bolo zrejmé, že trenčianska posádka sa k povstaniu nepripojí. Trenčín bol obsadený nemeckými silami bez odporu 1. septembra. Do nemeckých rúk padla aj ústredná zbrojnica pri Kubrej.
Piešťany V Piešťanoch pôsobila skupina odbojových dôstojníkov, ktorej centrum tvorili Ivan Haluzický, Karol Klusáček, Július Drozd, Ladislav Jaroš a Osvald Fencl. Stot. Haluzický bol v styku s predsedom ilegálneho národného výboru v Piešťanoch Ľudovítom Hrnčiarom, riaditeľom meštianskej školy. Spolupráca medzi vojakmi a národným výborom bola dohodnutá. Hrnčiar bol 26. augusta na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici po inštrukcie a vrátil sa s Golianovým listom pre Haluzického. Haluzický prisľúbil, že bude Hrnčiara o začiatku povstania informovať. 26.27. augusta sa v piešťanskom hoteli Royal ubytovala špeciálna nemecká skupina, ktorej úlohou bolo poskytovať ochranu nemeckým deťom v Piešťanoch a zabezpečiť ich presun do Nemecka. Skupina však 28. augusta hotel Royal opustila. Letci v Piešťanoch pod velením stot. Ivana Haluzického čakali na povstalecký signál. Prichádzali neoverené správy o príchode nemeckého vojska do Púchova a na iné miesta. Čatlošov prejav vyvolal rozruch aj medzi letcami. Po vyhlásení povstaleckého hesla večer 29. augusta sa miestna povstalecká akcia začala vyhlásením bojového poplachu. Vojsko sa zhromaždilo pred hlavným hangárom a nastúpených letcov npor. Július Drozd vyzval do boja proti nemeckým okupantom. Stot. Haluzický so svojím štábom uvažoval o ďalšom postupe. Rozhodlo sa o motorizovanom presune do Banskej Bystrice resp. k letisku Tri duby. Na piešťanskom letisku boli dislokované prevažne prevažne o cvičné stroje a zastarané typy lietadiel a pre nedostatok benzínu letci nemohli na nich odletieť. Štyri moderné lietadlá typu Ju-87 (Stuka) boli takisto bez benzínu, bez palubných zbraní a výstroja na nočné lety.
Posádka začala na autá nakladať zbrane, zásoby a iný vojenský materiál. Stráže zabezpečili cesta cez mesto a cez rieku Váh. Piešťanskí letci organizovane odchádzali z letiska v noci z 29. na 30. august. Lietadlá z nepochopiteľných dôvodov nezničili. Pri odchode posledného nákladné auto sa pri vchode na letisko objavil pplk. Karol Sojček a dožadoval sa krikom vysvetlenia. Vojaci ho nerešpektovali a zaznel výstrel z pušky na výstrahu. Sojček uhol z cesty a posledné auto sa pridalo k odchádzajúcej autokolóne. Letci pri presune mestom vykrikovali protifašistické heslá. Obsadenie mesta povstaleckým sa však v Piešťanoch neuskutočnilo. Dokonca ani predsedu ilegálneho národného výboru Hrnčiara neupovedomili o povstaní v posádke.
Z Piešťan odišlo smerom na Radošinu asi 500 vojakov a dôstojníkov, zhruba jeden motorizovaný prápor. Počas prestávky stot. Haluzický dôstojníkom a vojakom opäť vyložil situáciu a vyzval ich, aby sa rozhodli, či ísť do povstania. Tí, čo nechceli, sa mohli vrátiť, ale bez zbrane. Vrátilo sa len niekoľko mužov. Presun leteckého práporu sa skončil na športovom ihriska v Rybároch (dnes súčasť Sliača), odkiaľ sa piešťanskí letci presunuli do Badína.
Úradná správa okresného náčelníka v Piešťanoch uvádza: „V noci zo dňa 29. augusta na 30. augusta 1944 v Piešťanoch posádka leteckého pluku pod velením stotníka Haluzického opustila kasárne a letisko, otvorila sklady, medzi nimi i sklady muničné a s celou výzbrojou pochodovala cez mesto za veľkého rachotu zbraní a streľby, zaistila na krátku dobu cestu z Piešťan smerom na Banku a mosty cez Váh a odpochodovala do hôr smerom na Topoľčany."
30. augusta sa v Piešťanoch neodohralo nič podstatné. Zvyšok letcov, ktorí odmietli odísť do povstania alebo z iných dôvodov zostali v meste, obsadil letisko a kasárne. Z piešťanskej posádky sa k povstaniu nepridali len štyria dôstojníci (z nich K. Sojček bol na dovolenke), niekoľko gážistov a asi 30 vojakov. Do povstania neodišiel ani Ján Režňák, letecké eso:
4. septembra letisko prevzala nemecká armáda a slovenských letcov odzbrojila. Letisko bolo využívané nemeckými silami proti povstalcom až do 18. septembra, kedy bolo náletom Prvého česko-slovenského samostatného stíhacieho leteckého pluku, ktorý deň predtým priletel na povstalecké Slovensko, vyradené z prevádzky.
Trenčianske Teplice Po Čatlošovom prejave a vyhlásení povstania zavládol chaos aj na Vojenskej správe Ministerstva národnej obrany evakuovanej v Trenčianskych Tepliciach. V noci 30. augusta v meste stála kolóna nákladných áut s muníciou pre 1. divíziu Východoslovenskej armády do Giraltoviec, no nikto nevydal rozkaz na odchod. Veliteľ Vojenskej správy MNO plk. Pavol Kuna sa obával vydať rozkaz, lebo nemal pre kolónu ozbrojený sprievod, takže kolóny sa neskôr zmocnili Nemci. 30. augusta sa debatovalo, telefónne spojenie bolo prerušované a rozkazy neprichádzali. Plk. Pavol Kuna nebol členom Vojenského ústredia a nebol zapojený do príprav povstania. Popoludní 30. augusta spolu so stot. Vojtechom Ábelom odišiel do Zemianskych Kostolian k stot. Weinholdovi. Tam sa dozvedel o povstaní a rozhodol sa prejsť na stranu povstalcov. Svojmu zástupcovi pplk. Ladislavovi Šišovskému rozkázal, aby sa celá Vojenská správa MNO presťahovala do Banskej Bystrice. Kuna sa už nevrátil do Trenčianskych Teplíc, ale išiel do Banskej Bystrice a odtiaľ svoj príkaz na presun večer Śišovskému telefonicky zopakoval. Golian ale zároveň Šišovskému rozkázal, aby sa bránili na mieste. Šišovský zvolal zhromaždenie dôstojníkov a údajne naliehal, aby čím skôr odišli. Dôstojníci chceli odchod oddialiť kvôli rodinám aspoň o jeden deň. Po odvysielaní protipovstaleckého Tisovho a Malárovho prejavu sa objavili protichodné názory. Časť dôstojníkov sa dištancovala od Banskej Bystrice. Pplk. Ladislav Šišovský a kpt. Gustáv Neštiak 31. augusta odišli na Ministerstvo národnej obrany Bratislavy, kde sa informovali o situácii a o ďalšom postupe. Dostali sa k ministrovi národnej obrany Čatlošovi, ktorý ich len varoval, aby nestrieľali na partizánov. Večer 1. septembra sa dôstojníci vrátili do Trenčianskych Teplíc so úmyslom odísť na povstalecké územie. Zaskočil ich však príchod nemeckých vojsk. Šišovský stratil odvahu riadiť odchod, napriek tomu v nepriehľadnej situácii časť dôstojníkov odišla.
Nové Mesto nad Váhom V Novom Meste nad Váhom malo povstaleckú akciu zabezpečovať armáda v spolupráci s ilegálnym národným výborom. Posádkovým veliteľom bol od polovice augusta 1944 stot. Karol Kristen, ktorý nebol zapojený do príprav povstania. Člen národného výboru úradník továrne na rastlinné tuky Július Lizoň bol 29. augusta v Bratislave u člena Slovenskej národnej rady Jozefa Lettricha. Lizoň dostal pokyny, aby sa národný výbor v Novom Meste nad Váhom spojil s miestnou posádkou a s Velením pozemného vojska v Banskej Bystrici, ktoré vedie vojenské prípravy a od ktorých dostane ďalšie rozkazy. 29. augusta už vojsko po meste stavalo ženijné prekážky a do mesta prišiel z Trenčína ak kuriér Vladimír Chovan. Ten oznámil, že povstaleckým veliteľom v Novom Meste n/V bude stot. Karol Kristen, v Trenčíne mjr. Jozef Tóth a „úsekovým veliteľom" bude pplk. Jozef Zadžora. Večer 29. augusta sa začala z úvodu sľubná spolupráca národného výboru s Kristenom, no inštrukcie ani rozkazy z Trenčína neprišli (Zadžora a Tóth sa odobrali do Banskej Bystrice).
30. augusta posádka vyvážala vojenský materiál na východnú stranu Váhu, ale aj do Lubiny, Bziniec a Starej Turej. Časť posádky sa však postavila proti povstaniu, veliteľ ženijného práporu stot. Rudolf Šimovič bránil mobilizácii a narúšal Kristenove rozkazy. 30. augusta okolo 13. hodiny v hoteli Kollár zasadal RNV spolu so zástupcami vojenskej posádky a žandárstva, no nerozhodol o vyhlásení povstania v meste. Večer, po prejave Tisa a Malára klesla povstalecká nálada a dôstojníci ochabli. Posádka sa na druhýtretí deň rozišla. 31. augusta septembra už nemal kto udržať pohromade vojsko. Veliteľ Kristen sa neosvedčil. Stot. Šimovič odišiel 1. septembra na MNO do Bratislavy získať informácie ohľadom prípadného príchodu nemeckých vojsk. Časť posádky, najmä narukovaní záložníci, dezertovali. Na povstalecké územie do Zemianskych Kostolian odišlo len asi sto vojakov pod velením npor. Jána Katuščáka. Jednotlivci a skupinky sa pridali k partizánom v podjavorinskom kraji. Rotník Ján Rešetko, ktorý organizoval prepravu zbraní a iného materiálu z posádky do Horných Bziniec a Lubiny, sa v noci z 30. na 31. august pripojil ku skupine Miloša Uhra. Novomestská posádka sa 31. augusta1. septembra rozpadla. Jej veliteľ Kristen ušiel z obavy pred možnou perzekúciou na Myjavu a skrýval sa tam. 2. septembra 1944 Nové Mesto nad Váhom obsadili Nemci.
Ilava Jednou z úspešných akcií na Považí bol útek politických väzňov zo zaisťovacieho tábora v Ilave, v ktorom boli počas vojny väznené stovky politických väzňov. Väzni v Ilave nečakali na oslobodenie zvonka, ani na pokyn nejakého odbojového vedenia. 1. septembra ráno okolo 9.30 sa okolo 50 väzňov zhromaždilo a pod vedením Jozefa Štaudingera si vynútili odchod z väznice. Podľa úradného hlásenia „vzbúrili sa v Zaisťovacom tábore Ilava zaistenci v počte 50 osôb a násilím si vynútili cestu na slobodu. Súc za bránami väznice, pustili sa cestou do najbližších ilavských hôr..." Odchod sa udial so súhlasom okresného četníckeho veliteľa npr. Čelustku a bol kamuflovaný ako útek. Deň po tomto „úteku“ sa vydala skupina ozbrojených četníkov autobusom smer Zliechov, údajne prenasledovať väzňov na úteku, ale reálne sa pripojili k povstaleckému četníctvu v Štubnianskych Tepliciach.
Viacerí väzni, ako napríklad Jozef Štaudinger, Jozef Lietavec, Ľudovít Rauch, Ferdinand Hofman-Dvorín, Jozef Jícha, Michal Schmotzer, sa zapojili do SNP. Vystúpenie politických väzňov v Ilave ukazuje, že aj na strednom Považí sa iniciatívou dali dosiahnuť činy v prospech povstania.