Biela armáda, tiež známa ako Biela garda, bielogvardejci alebo jednoducho Bieli, bol spoločný kolektívny názov pre ozbrojené formácie Bieleho hnutia a protiboľševických vlád počas ruskej občianskej vojny. Bojovali proti Červenej armáde Sovietskeho Ruska.
Pri jej vzniku bola použitá štruktúra ruskej armády z obdobia ruskej Dočasnej vlády, avšak takmer každá jednotlivá jednotka mala svoje vlastné charakteristiky. Vojenské umenie Bielej armády bolo založené na skúsenostiach z prvej svetovej vojny, ktoré mali silný vplyv na špecifiká ruskej občianskej vojny.
História Vojská bielej armády pozostávali z viacerých rôznych skupín, ktoré pôsobili nezávisle a nezdieľali jednu ideológiu ani politický cieľ. Ich vodcami boli konzervatívni alebo umiernení generáli a politickí vodcovia, každý s inými cieľmi a plánmi na ich dosiahnutie, a väčšina týchto armád svoje akcie nekoordinovala. Veliteľská hierarchia v každej z nich, ako aj jednotliví členovia, sa líšili od skúsených veteránov z prvej svetovej vojny až po čerstvých dobrovoľníkov.
Biele gardy okrem priamych bojov s červenou armádou, ako aj s Machnovcami, vykonávali aj biely teror, zúčastňovali sa masových popráv, vrátane pomoci spojeneckým zahraničným intervencionistom (napríklad v roku 1919 bolo v priebehu bojov japonskej armády a bielych vojsk proti proboľševickým oddielom partizánov v dedine Ivanovka zabitých 257 civilistov). Celkový počet ľudí zabitých počas Bieleho teroru je výrazne nižší ako počas Červeného boľševického teroru, ktorý sa od svojho náprotivku drasticky líšil, pretože ho zámerne organizovali a viedli boľševickí vodcovia. Celkové odhady počtu obetí bieleho teroru je však ťažké určiť kvôli úlohe viacerých administratív a násiliu páchanému nedisciplinovanými, nezávislými silami bieleho hnutia.
Biela armáda bola zodpovedná za 17 % až 50 % zabití Židov počas občianskej vojny.
Dobrovoľnícka a donská armáda Po októbrovej revolúcii boli zatknutí generáli Lavr Kornilov, Anton Denikin, Sergej Markov a ďalší prepustení vrchným veliteľom Nikolajom Duchoninom pred jeho odvolaním a následnou vraždou davom a odišli do Donskeho vojska k atamanovi Alexejevovi Kaledinovi. Kozácke územie na Done sa postavila moci sovietov a vyhlásila nezávislosť „pred vytvorením celoštátnej, ľudom uznanej vlády“. Prvú bielu armádu vytvoril Michail Alexejev a nazval ju „Alexejevova organizácia“. Dôstojníci boli verbovaní na dobrovoľnom základe. Z členov tejto organizácie bola vytvorená Dobrovoľnícka armáda. Onedlho sa k nemu pridali aj generáli Kaledin a Kornilov. O tri mesiace neskôr, v apríli 1918, Rada obrany Donského vojska vytvorila Donskú armádu. V máji 1918 sa k Dobrovoľníckej armáde z rumunského frontu pridala Drozdovova brigáda.
Ľudová armáda 8. júna 1918 dobyli príslušníci Čechoslovenských légií mesto Samara. V ten istý deň bola pod velením plukovníka Nikolaja Galkina zorganizovaná tzv. Ľudová armáda. Vytvoril ju Výbor členov Ústavodarného zhromaždenia tzv. Komuč, ktorý bol v roku 1918 potlačený boľševikmi. 9. júna, po príchode podplukovníka Vladimira Kappela do armády, boli sformované: 1. dobrovoľnícka Samarská eskadra, jazdecká eskadra štábneho kapitána Stafijevského, Volžská jazdecká batéria kapitána Vyrypajeva, jazdecký prieskum, diverzné velenie a hospodárska jednotka. Po sformovaní jednotiek Kappelove vojská obsadili 11. a 12. júna Syzran a Stavropol.
10. júla Ľudová armáda opäť vstúpila do Syzrane, okupovanej boľševikmi, a zatlačila ich späť do Simbirska. O niekoľko dní neskôr Kappelove oddiely obsadili Simbirsk a odtiaľ postupovali niekoľkými smermi: zo Syzrane do Volska a Penzy, zo Simbirska do Inzy a Alatyru a pozdĺž brehov Volgy až k ústiu Kamy. Po dobytí Kazane bola Ľudová armáda reorganizovaná. Pod velením Stanislava Čečka bol vytvorený Volžský front. Bol rozdelený do niekoľkých skupín: Simbirsk, Kazaň, Chvalynsk, Ufa, Nikolajev, Uralské kozácke vojská a Orenburské kozácke vojská.
Kappeľ navrhol veleniu dobyť Nižný Novgorod. Tvrdil, že okupácia mesta by zmarila boľševické plány na podpísanie dodatočných dohôd s nemeckým cisárom v Berlíne, pretože by ich pripravil o peniaze z „vrecka Ruska“. Velenie a Československé légie však od týchto plánov upustili s odvolaním sa na nedostatok síl.
Sibírska armáda náhľad|Pepeljajev, jeden z vodcov sibírskej armády Zároveň v júni 1918 vytvorila Dočasná sibírska vláda v Novo-Nikolajevsku Sibírsku armádu. Spočiatku sa nazývala Západosibírska dobrovoľnícka armáda. Od júna do decembra 1918 bolo veliteľstvo Sibírskej armády generálnym veliteľstvom celého Bieleho hnutia na Sibíri. V auguste Najvyššia správa Severného regiónu v Archangeľsku vytvorila jednotky Severného regiónu, niekedy označované ako Severná armáda (nezamieňať so Severnou armádou generála Rodzjanka).
V januári 1919 boli Donská a Dobrovoľnícka armáda zlúčené do Ozbrojených síl juhu Ruska. V júni bola z ruských dôstojníkov a vojakov Severného zboru, ktorí opustili estónsku armádu, vytvorená Severná armáda. O mesiac neskôr bola armáda premenovaná na Severozápadnú.
Severná armáda Severná armáda bola Biela armáda, ktorá pôsobila na severnom fronte ruskej občianskej vojny od novembra 1918 do februára 1920.
Po októbrovej revolúcii sa sformovalo množstvo kontrarevolučných vlád na boj proti boľševikom. V auguste 1918 bol v Archangeľsku sformovaný ľavicový režim s názvom Najvyššia správa Severnej oblasti, na čele s veteránom, populistom Nikolajom Čajkovským. V januári 1919 Čajkovského nahradil Jevgenij Miller. náhľad|Veliteľ severnej armády, Vladimir Maruševskij V Severnom regióne bola s podporou Spojencov vytvorená armáda. Generálmajor Vladimir Maruševskij sa stal vrchným veliteľom Bielej severnej armády. Vzhľadom na nízky prílev dobrovoľníkov do armády zaviedla Najvyššia správa Severného regiónu všeobecnú vojenskú službu. Napriek tomu sila vojsk rástla pomerne pomaly. Okrem toho bola disciplína Severnej armády veľmi slabá. V lete 1919 mala Severná armáda 25 000 mužov, z ktorých 14 000 boli zajatí vojaci Červenej armády. V septembri 1919 Severná armáda spustila ofenzívu na Severnom fronte, počas ktorej bola obsadená územia v Komijskom kraji.
Do februára 1920 mali jednotky Severného regiónu 1 492 dôstojníkov, 39 822 bojovníkov a 13 456 nebojovníkov nižších hodností, s celkovou zložitosťou 54 700 mužov so 161 delami a 1 600 guľometmi. Napriek tomu sa Severná armáda po ústupe Spojencov rýchlo zrútila, keď Červená armáda v decembri 1919 spustila protiofenzívu.
Mnoho vojakov kapitulovalo a zvyšky armády boli vo februári 1920 evakuované z Archangeľska.
Orenburgská samostatná armáda Orenburská samostatná armáda bola protiboľševická armáda na východnom fronte počas ruskej občianskej vojny.
Armáda bola sformovaná 17. októbra 1918 z orenburských kozákov a ďalších jednotiek, ktoré sa vzbúrili proti boľševikom, pod velením Alexandra Dutova. Armáda bola podriadená najvyššiemu veliteľovi, ktorého vymenovala Dočasná všeruská vláda, prvému generálporučíkovi Vasilijovi Boldyrevovi a neskôr admirálovi Kolčakovi. náhľad|Vodca orenburských kozákov, Alexander Dutov V roku 1918 armáda operovala s rôznym úspechom na južnom Uralu a v severných oblastiach stepnej oblasti (dnešný Kazachstan), najmä proti 1. Červenej armáde, ktorá bránila Orenburskú oblasť. Koncom roka 1918/začiatkom roka 1919 však došlo k vážnym neúspechom. V januári bola armáda nútená opustiť Orenburg a Orsk. Porážky možno vysvetliť predovšetkým únavou, neochotou veľkej časti kozákov pokračovať vo vojne, nárastom prosovietskych nálad, dezerciou a dokonca aj prechodom celých jednotiek na stranu Červených. To bolo do značnej miery výsledkom boľševickej propagandy medzi jednotkami a v ich tyle.
Keď na jar 1919 Kolčak spustil jarnú ofenzívu ruskej armády (1919), na juhu ho podporovala Dutovova armáda. V apríli spustila Orenburská samostatná armáda ofenzívu medzi riekami Sakmara a Ural smerom na Aktobe. Dobyla Ilek, Orsk a zatlačila Červenú orenburskú skupinu. Obliehala Orenburg, ale mesto sa jej nepodarilo dobyť a musela sa stiahnuť. Situácia v armáde sa zhoršila a 23. mája 1919 bola preformovaná do zboru a spolu s Južnou skupinou Západnej armády znovu vytvorená ako nová Južná armáda pod velením Petra Belova. Po nových porážkach boli zvyšky jej síl zaradené do 3. Bielej armády.
Ozbrojené sily južného Ruska pod vedením Denikina Ozbrojené sily Južného Ruska boli zjednotené vojenské sily Bieleho hnutia v južnom Rusku medzi rokmi 1920 a 1921.
8. januára 1919 boli vytvorené Ozbrojené sily južného Ruska, ktoré zahŕňali Dobrovoľnícku armádu a Donsku armádu. Následne zahŕňali Krymsko-azovskú armádu, sily Severného Kaukazu a Turkestánsku armádu.
V máji 1919 Denikin reorganizoval Ozbrojené sily južného Ruska. Vladimir Maj-Majevskij prevzal velenie nad Dobrovoľníckou armádou, predtým známou ako Kaukazská dobrovoľnícka armáda. Sidorin prevzal velenie nad Donskou armádou, zatiaľ čo Vrangeľ prevzal velenie nad Kaukazskou armádou, ktorá sa skladala prevažne z kubánskych kozákov.
Kaukazská armáda sa rozpustila 29. januára 1920 a nahradila ju krátkodobo fungujúca Kubánska armáda. Vojská Kubánskej armády sa nakoniec vzdali 18. – 20. apríla 1920 Červenej armáde. Dobrovoľnícka armáda existovala od 22. mája 1919 do 26./27. marca 1920, keď boli zvyšné jednotky evakuované z Novorossijska na Krym. Väčšina z nich sa tam potom spojila s Vrangeľovými silami. náhľad|Anton Denikin v roku 1919Začiatkom apríla 1920 Anton Denikin, vrchný veliteľ Ostrovov socialistických republikánskych síl (OSSR), delegoval všetky právomoci na Piotra Vrangeľa, ktorý prevzal velenie nad tzv. Ruskou armádou, ktorá zahŕňala všetky zostávajúce jednotky OSR po jej porážke na Severnom Kaukaze.
OSJR sa tiež zúčastnilo postupu na Moskvu.
Postup na Moskvu Postup na Moskvu bola vojenská kampaň Bielych ozbrojených síl južného Ruska (OSSR), ktorá bola zahájená proti RSFSR v júli 1919 počas ruskej občianskej vojny. Cieľom kampane bolo dobytie Moskvy, ktoré podľa veliteľa Bielej armády Antona Denikina malo zohrať rozhodujúcu úlohu vo výsledku občianskej vojny a priblížiť Bielych ku konečnému víťazstvu. Po počiatočných úspechoch, pri ktorých bolo dobyté mesto Oriol vzdialené len 360 kilometrov od Moskvy, bola Denikinova preťažená armáda v sérii bitiek v októbri a novembri 1919 rozhodne porazená.
Podľa Piotra Vrangeľa by to bola nevyhnutná katastrofa.
Vrangeľova armáda Ruská armáda, všeobecne známa ako Armáda Vrangeľa bola Biela armáda aktívna v južnom Rusku počas ruskej občianskej vojny od marca do novembra 1920. Oficiálne bola vytvorená 28. apríla 1920 zlúčením niekoľkých Bielych armád vrátane Dobrovoľníckej armády v rámci reorganizácie Ozbrojených síl južného Ruska. Vrangeľova armáda, prezývaná podľa svojho veliteľa, generála Piotra Vrangeľa, bojovala proti boľševickým silám na Južnom fronte a v ukrajinskej vojne za nezávislosť. V novembri 1920, po porážke pri obliehaní Perekopu a po výraznej početnej prevahe, Vrangeľova armáda zorganizovala úspešnú evakuáciu z Krymu a následne bola rozpustená. Veteráni armády patrili medzi zakladateľov Ruského vševojenského zväzu.
Ozbrojené sily juhu Ruska utrpeli porážku a stiahli sa na Krymský polostrov. Denikin odstúpil z funkcie vrchného veliteľa a v apríli 1920 sa ním stal barón Vrangeľ. Z jeho iniciatívy boli Ozbrojené sily juhu Ruska premenované na Ruskú armádu.náhľad|Pjotr Nikolajevič Wrangel v roku 1920Krym sa medzitým stal poslednou baštou Bieleho hnutia na juhu krajiny. Vrangeľovi sa podarilo reorganizovať vojská a pustil sa do domácej politiky, pričom sa snažil urobiť z polostrova príklad pre zvyšok Ruska.
Vrangeľ uskutočnil pozemkovú reformu. Väčšina pôdy vlastníkov pôdy bola prevedená na roľníkov za výkupnú cenu, ktorá musela byť zaplatená štátu. Štát sa zase musel vysporiadať s vlastníkmi odcudzených pozemkov. Vrangeľov režim si však týmito opatreniami nezískal širokú podporu roľníkov.