Admirál Alexandr Vasilievič Kolčak (rusky: Александр Васильевич Колча́к; * 16. novembra [4. novembra] 1874 – † 7. februára 1920) bol ruský námorný dôstojník a polárny bádateľ. Po vypuknutí ruskej občianskej vojny viedol Biele hnutie. V roku 1918 prijal titul Najvyšší vládca Ruska a postavil sa na čelo vojenskej diktatúry, ktorá ovládala rozsiahle územia bývalého Ruského impéria kontrolované Bielymi. Kolčak bol presvedčeným zástancom ruského nacionalizmu a militarizmu; odmietal demokraciu, ktorú považoval za nezlučiteľnú s jeho predstavami o štáte a spájal ju s pacifizmom, internacionalizmom a socializmom.
Kolčak slúžil v ruskom imperiálnom námorníctve a bojoval v rusko-japonskej vojne a prvej svetovej vojne. Ako syn dôstojníka námorného delostrelectva absolvoval Námorný kadetský zbor a neskôr sa vypracoval na uznávaného oceánografa a arktického výskumníka. Zúčastnil sa niekoľkých expedícií do severného Ruska, zúčastnil sa viacerých expedícií do severných oblastí Ruska, najmä na Novosibírske ostrovy, a stal sa najmladším viceadmirálom v dejinách cárskeho námorníctva. Počas bojov o Port Arthur bol zranený a padol do japonského zajatia. Po návrate do Ruska sa v Štátnej dume zasadzoval za modernizáciu flotily, najmä o zavedenie ponoriek a lietadiel. Kolčak bol náčelníkom operácií Baltskej flotily, keď vypukla prvá svetová vojna, a krátko pred februárovou revolúciou sa stal veliteľom Čiernomorskej flotily. Keď sa cár Mikuláš II. pýtal veliteľov armád a flotíl, či by sa mal vzdať trónu, Kolčak bol jediný, kto sa vyslovil proti abdikácii.
Počas revolučných rokov 1917–1918 bol Kolčak obľúbenou postavou konzervatívnej tlače, ktorá ho často predstavovala ako možného vojenského diktátora. Na začiatku občianskej vojny krátko pôsobil ako minister vojny a námorníctva v Dočasnej všeruskej vláde- prvom orgáne, ktorý aspoň formálne uznávali všetky biele vojenské a politické sily východne od Uralu. V novembri 1918 však v Omsku došlo k prevratu, po ktorom bol Kolčak dosadený do čela novej vlády, sústrediac všetku moc do svojich rúk.
Kolčakova vláda mala sídlo v Omsku v juhozápadnej Sibíri. Po tom, čo prijal titul najvyššieho vládcu, jeho autoritu uznali aj ostatní vodcovia Bieleho hnutia, hoci Anton Denikin v južnom Rusku disponoval reálne väčšími silami a vplyvom.
Životopis Kolčak sa narodil v Petrohrade 4. novembra 1874. Jeho rodina mala moldavské korene a obaja rodičia pochádzali z Odesy. Otec, bývalý generálmajor námorného delostrelectva a veterán obliehania Sevastopoľa z roku 1854, po odchode do výslužby pracoval ako inžinier v muničnom podniku neďaleko Petrohradu. Kolčak bol už od detstva smerovaný k námornej kariére. V roku 1888 vstúpil do Námorného kadetského zboru, ktorý v roku 1894 ukončil s vyznamenaním. Po povýšení na práporčíka v cárskom námorníctve slúžil v rokoch 1895 až 1899 na viacerých lodiach v Baltskom mori a Tichom oceáne. V tomto období zároveň publikoval odborné články z oblasti hydrológie.
Po povýšení na poručíka sa Kolčak zúčastnil ruskej polárnej expedície baróna Eduarda von Tolla na lodi Zarja ako hydrológ a kartograf. V zime roku 1901 sa spolu s Tollom vydal na približne 500-kilometrovú cestu na psích záprahoch, počas ktorej uskutočnili topografický prieskum Tajmyrského polostrova. Na jar pokračovali v práci na Novosibírskych ostrovoch, kde vykonávali geologický a hydrografický výskum. V roku 1902 Kolčak študoval Východosibírske more počas plavby na Zarji.
Po ťažkom návrate sa Kolčak v decembri 1902 dostal späť na pevninu; Toll však spolu s tromi členmi výpravy pokračoval ďalej na sever a zmizol bez stopy. Kolčak podnikol dve arktické expedície, aby stratenú skupinu našiel, no bez úspechu. Práve pre svoje pôsobenie v Arktíde získal prezývku „Kolčak-Poliarnyj“ („Kolčak Polárny“). Za vedecké výsledky polárnych výprav mu bola udelená Konštantínova medaila, najvyššie ocenenie Imperiálnej ruskej geografickej spoločnosti.
V decembri 1903 bol Kolčak na ceste do Petrohradu, kde sa mal oženiť so svojou snúbenicou Sofiou Omirovovou, keď pri Irkutsku dostal správu o vypuknutí vojny s Japonským cisárstvom. Svadbu preto narýchlo presunul – telegramom povolal nevestu aj jej otca na Sibír, kde sa zosobášili, a odtiaľ pokračoval priamo do Port Arthuru.
V úvodných fázach rusko-japonskej vojny slúžil ako strážny dôstojník na krížniku Askold a neskôr prevzal velenie torpédoborca Serdityj. Zúčastnil sa niekoľkých nočných akcií, pri ktorých kládol námorné míny; počas jednej z nich sa mu podarilo potopiť japonský krížnik Takasago. Za tento čin získal Rad svätej Anny 4. triedy.
Keď sa blokáda prístavu sprísnila a obliehanie Port Arthuru nabralo na intenzite, Kolčaka poverili velením pobrežnej delostreleckej batérie. V záverečnej fáze bojov bol zranený a ako vojnový zajatec odvlečený do Nagasaki, kde strávil štyri mesiace. Jeho zdravotný stav – najmä reumatizmus spôsobený ťažkými podmienkami polárnych expedícií – si vyžiadal repatriáciu ešte pred skončením vojny. Po návrate do Ruska bol ocenený Zlatým mečom svätého Juraja s nápisom „Za statočnosť“.
Po svojom príchode do Petrohradu v apríli 1905 bol Kolčak povýšený na nadporučíka a zapojil sa do obnovy ruského cisárskeho námorníctva, ktoré bolo počas vojny takmer úplne zdecimované. Od roku 1906 pôsobil v námornom generálnom štábe, kde sa podieľal na tvorbe nového programu stavby lodí, na modernizácii výcviku a na príprave nového obranného plánu pre Petrohrad a Fínsky záliv.
Prvá svetová vojna Začiatok prvej svetovej vojny zastihol Kolčaka na vlajkovej lodi Pograničnik, kde dohliadal na kladenie rozsiahlych pobrežných mínových polí a velil námorným silám v Rižskom zálive. Veliaci admirál Essen nechcel zostať v defenzíve, a preto poveril Kolčaka vypracovaním plánu útokov na prístupy k nemeckým námorným základniam. Počas jesene a zimy rokov 1914 – 1915 začali ruské torpédoborce a krížniky sériu riskantných nočných akcií, pri ktorých kládli míny na prístupy ku Kielu a Gdaňsku.
Kolčak zastával názor, že ten, kto plánuje operácie, by sa mal zúčastniť aj na ich vykonávaní. Preto bol vždy na palube lodí vykonávajúcich dané akcie a neraz dokonca osobne prevzal velenie nad flotilami torpédoborcov.
V auguste 1916 bol Kolčak povýšený na viceadmirála, čím sa stal najmladším mužom v tejto hodnosti, a zároveň prevzal velenie Čiernomorskej flotily po admirálovi Eberhardtovi. Jeho hlavnou úlohou bolo podporovať operácie generála Judeniča proti Osmanskej ríši. Zároveň musel čeliť ponorkovej hrozbe a pripraviť plán invázie do Bosporu, ktorá sa však nikdy neuskutočnila.
Kolčakova flotila dosahovala úspechy najmä v potápaní tureckých uhoľných lodí. Keďže východoturecké uhoľné bane neboli spojené so zvyškom ríše železnicou, tieto útoky výrazne komplikovali zásobovanie Istanbulu a spôsobovali osmanskej vláde veľké ťažkosti. V roku 1916 sa ruská čiernomorská flotila podieľala na spoločnom útoku pozemných a námorných síl, pri ktorom ruská armáda dobyla osmanské mesto Trabzond.
Revolúcia Čiernomorská flotila upadla do politického chaosu po vypuknutí februárovej revolúcie v roku 1917. Kolčak bol v júni zbavený velenia flotily a odcestoval do Petrohradu. Po príchode do Petrohradu bol Kolčak pozvaný na zasadnutie Dočasnej vlády. Tam predstavil svoj názor na stav ruských ozbrojených síl a ich úplnú demoralizáciu. Vyhlásil, že jediný spôsob, ako zachrániť krajinu, je obnoviť prísnu disciplínu a obnoviť trest smrti v armáde a námorníctve.
Počas tohto obdobia o ňom mnoho konzervatívnych organizácií a novín hovorilo ako o budúcom diktátorovi. V Petrohrade vzniklo množstvo nových a tajných organizácií s cieľom potlačiť boľševické hnutie a odstrániť extrémistických členov vlády. Niektoré z týchto organizácií požiadali Kolčaka, aby prijal vedenie. Keď sa správy o týchto sprisahaniach dostali k vtedajšiemu ministrovi námorníctva Dočasnej vlády Alexandrovi Kerenskému, nariadil Kolčakovi, aby okamžite odišiel do Ameriky. Admirál James H. Glennon, člen americkej misie vedenej senátorom Elihu Rootom, pozval Kolčaka do Spojených štátov, aby informoval americké námorníctvo o strategickej situácii v Bospore. 19. augusta 1917 Kolčak s niekoľkými dôstojníkmi odišiel z Petrohradu do Británie a Spojených štátov ako kvázi-oficiálny vojenský pozorovateľ. Pri prejazde Londýnom ho srdečne privítal prvý námorný lord, admirál sir John Jellicoe, ktorý mu ponúkol prepravu na palube britského krížnika na ceste do Halifaxu v Kanade. Cesta do Ameriky sa ukázala ako zbytočná, pretože v čase Kolčakovho príchodu sa USA vzdali myšlienky akejkoľvek nezávislej akcie v Dardanelách. Kolčak navštívil americkú flotilu a jej prístavy a v San Franciscu sa rozhodol vrátiť do Ruska cez Japonsko.
Ruská občianska vojna Boľševická revolúcia v novembri 1917 zastihla Kolčaka v Japonsku. V decembri navštívil britské veľvyslanectvo v Tokiu a ponúkol Britom svoje služby „bezpodmienečne a v akejkoľvek funkcii“. O dva roky neskôr, keď ho boľševici vypočúvali, vysvetlil, že ako podporovateľ dočasnej vlády sa považuje za čestne zaviazaného pokračovať vo vojne s Nemeckom a keďže chápe, že v britskom námorníctve neexistuje pre ruského admirála vhodná úloha, bol by pripravený bojovať ako vojak v britskej armáde. Jeho ponuka bola postúpená ministrovi zahraničných vecí Arthurovi Balfourovi a 29. decembra bola prijatá. Bol poverený, aby sa pripojil k britskej vojenskej misii v Bagdade, ale keď dorazil do Singapuru, dostal rozkaz vrátiť sa a ísť cez Šanghaj a Peking do Charbinu, aby prevzal velenie nad ruskými jednotkami strážiacimi ruskú Čínsku východnú železnicu v Mandžusku, ktorú britská vláda považovala za základňu na zvrhnutie Leninovej vlády a opätovné zapojenie Ruska do vojny s Nemeckom. Po príchode do Omska, kde sa mal prihlásiť do Dobrovoľníckej armády, súhlasil s tým, že sa stane ministrom v Sibírskej regionálnej vláde. Vstúpil do 14-členného kabinetu a bol prestížnou osobnosťou; vláda dúfala, že využije rešpekt, ktorý mal u Spojencov, najmä u veliteľa britskej vojenskej misie, generála Alfreda Knoxa. Knox napísal, že Kolčak mal „viac húževnatosti, odvahy a úprimného vlastenectva ako ktorýkoľvek Rus na Sibíri“
Podľa historika Richarda Pipesa bol Kolčak muž so slabými sociálnymi zručnosťami, bol náladový, melancholický, mlčanlivý a veľmi nepríjemný v jednaní s ľuďmi. Keď plukovník John Ward prišiel na večeru, opísal ho ako „malú, tulácku, osamelú dušu bez priateľa, ktorá vstúpila na hostinu nepozvaná“. Jeden, kto ho poznal, napísal:
Kolčak, politicky naivný a neschopný administrátor, sa označil za „vojenského technika“, ktorý o politike nič nevedel, moc označil za „kríž“ a v liste svojej manželke písal o „desivom bremene Najvyššej moci“ a priznal, že ako „bojovník sa zdráhal čeliť problémom štátnictva“. Americký historik Richard Pipes napísal, že Kolčakovými silnými stránkami boli jeho odvaha, vlastenectvo, integrita a silný zmysel pre česť. Napísal, že bol „... v mnohých ohľadoch, spolu s Vrangeľom, najčestnejším bielym veliteľom v občianskej vojne“, ale jeho slabosti, ako napríklad sklon trpieť bipolárnou poruchou a neschopnosť „porozumieť ľuďom alebo s nimi komunikovať“, z neho urobili „odporného administrátora, v mene ktorého boli páchané neodpustiteľné činy korupcie a brutality, ktoré osobne považoval za úplne odporné“.
V novembri 1918 bola nepopulárna regionálna vláda zvrhnutá britským prevratom. Kolčak sa 16. novembra vrátil do Omska z inšpekčnej cesty. Bol oslovený a odmietol prevziať moc. Vodcu a členov direktória socialistických revolucionárov (Eseri) 18. novembra zatkla skupina kozákov pod vedením atamana Krasilnikova. Zostávajúci členovia kabinetu sa zišli a hlasovali za Kolčaka, a žiadali ho aby sa stal hlavou vlády s mimoriadnymi právomocami. Bol menovaný za Najvyššieho vládcu a povýšil sa na plného admirála. Zatknutí eserskí politici boli vyhostení zo Sibíri a skončili v Európe.