náhľad|Detail gigantomachie na slávnom Pergamskom oltári (Pergamské múzeum v Berlíne). Výjav zachytáva dramatický útok morských božstiev (Néreus, Dóris a Ókeanos) proti Gigantom, čo dokumentuje, že do boja proti silám chaosu sa zapojili všetky sféry gréckeho panteónu. Gigantomachia ( – Gigantomachia, ; doslova „boj gigantov“) je v gréckej mytológii názov pre legendárny a krvavý konflikt medzi olympskými bohmi a pokolením obrovských Gigantov. V kultúrnych dejinách Európy sa tento mýt stal jednou z najvýznamnejších metafor pre víťazstvo civilizovaného poriadku, práva a rozumu nad nespútaným chaosom a hrubou silou.

Hoci sa v širšom povedomí gigantomachia niekedy zamieňa s titanomachiou, antická tradícia medzi týmito dvoma mýtickými konfliktmi dôsledne rozlišovala. Zatiaľ čo v titanomachii išlo o mocenský zápas dvoch generácií starších božstiev, gigantomachia predstavovala pokus pozemských synov bohyne Gaie o zvrhnutie už stabilizovaného poriadku pod vedením Dia. Zásadný rozdiel spočíval aj v povahe protivníkov: na rozdiel od Titanov, ktorí boli ako božské bytosti v podstate nesmrteľní, Gigantov bolo možné podľa veštby zahubiť, ak proti nim po boku bohov nastúpi smrteľný hrdina.

Udalosti

Pozadie a príčiny konfliktu Po definitívnej porážke Titanov ich Zeus nechal uväzniť v hĺbke Tartaru. Tento akt vyvolal hnev ich matky, bohyne zeme Gaie. Tá z túžby po pomste a podľa niektorých verzií z podnetu Tartaru porodila nové pokolenie strašných bytostí – Gigantov. Podľa mýtov sa tak stalo na polostrove Palléné (dnešná Kassandra na Chalkidiki), ktorý sa v staroveku nazýval aj Flegra („Spálená zem“).Apollodoros, Bibliotheke, 1,6,1. Giganti boli opísaní ako bytosti s hrozivým vzhľadom, hustými vlasmi a bradami, ktorých nohy končili šupinatými hadími chvostmi.

Gaia svojich synov vyprovokovala k priamemu útoku na Olymp. Obri začali na nebesia vrhať rozžeravené skaly a horiace duby. Podľa Karla Kerényiho predstavovala Gaia v gréckom svete elementárnu silu, ktorá sa prirodzene stavala proti „nebeským synom“ (olympským bohom), pretože tí zaviedli pevné zákony, ktoré obmedzovali pôvodnú divokosť prírody.Karl Kerényi: Die Mythologie der Griechen – Die Götter- und Menschheitsgeschichten, Rhein-Verlag, Zürich 1951, s. 34.

Priebeh boja a zásah Herakla náhľad|Atické červenofigúrové peliké (cca 400 pred Kr.) zachytávajúce výjav z gigantomachie, v ktorom boh Ares a hrdinovia Dioskurovia útočia na Gigantov. Nezvyčajné zobrazenie postáv zozadu dodáva scéne dramatickosť a priestorovú hĺbku (pripisované maliarovi z okruhu Maliara Pronoma). Bohovia sa z veštby dozvedeli, že Gigantov nemôžu usmrtiť sami, ale len s pomocou smrteľníka. Gaia sa snažila svoje deti ochrániť a hľadala zázračnú bylinu (farmakon), ktorá by Gigantov urobila nezraniteľnými aj voči ľuďom. Zeus však zakázal bohyni rána Éós, mesiacu Seléné a slnku Héliovi svietiť, a v nastupujúcej tme bylinu sám našiel a zničil. Následne prostredníctvom Atény povolal na pomoc najväčšieho hrdinu Herakla.

Boj sa odohral na planine Flegra. Herakles v ňom zohral kľúčovú úlohu, pretože svojimi šípmi namočenými v jedovatej krvi Hydry dorážal takmer všetkých Gigantov, ktorých bohovia predtým ochromili.

Kľúčové súboje a porážka obrov Samotný boj bol mimoriadne krutý a zapojil sa doň celý olympský panteón. Medzi najvýznamnejšie epizódy podľa antických prameňov patrili: Alkyoneus: Najmocnejší z obrov bol nesmrteľný na pôde svojej rodnej Palléné. Herakles ho zasiahol šípom, no obor po dopade na zem opäť ožil. Na radu Atény ho hrdina odtiahol za hranice polostrova, kde Alkyoneus stratil svoju moc a skonal. Porfyrión: Vodca Gigantov, ktorý sa v zápale boja pokúsil znásilniť bohyňu Héru. Zeus ho v tom momente zrazil bleskom a Herakles ho dorazil šípom. Efiantes: Prišiel o zrak po tom, čo mu Apollón prestrelil ľavé a Herakles pravé oko. Enkelados: Patril k najvytrvalejším. Keď začal z bojiska utekať, bohyňa Aténa naňho vyvrhla celý ostrov Sicília, pod ktorým zostal uväznený. Podľa mýtov sú výbuchy sopky Etna jeho ohnivým dychom a zemetrasenia dôsledkom jeho pohybov. Polybótes: Toho prenasledoval Poseidón cez more až k ostrovu Kos. Boh tam odtrhol trojzubcom kus pevniny a hodil ho na Giganta (tak vznikol ostrov Nisyros). Mimas: Zahynul pod masou rozžeraveného kovu, ktorý naňho vylial boh kováčov Héfaistos. Agrios a Thoas: Týchto dvoch Gigantov utĺkli bronzovými kyjakmi samotné Moiry (bohyne osudu).

Po definitívnej porážke Gigantov sa bohovia zhromaždili v Mekóne (starý názov mesta Sikyón), kde si po skončení teomachií rozdelili pocty a výsady.Kallimachos, Aitia, fr. 119. Gaia následne v zúrivosti splodila s Tartarom najstrašnejšiu obludu – Tyfóna.

Umelecké stvárnenie Gigantomachia patrila k najobľúbenejším námetom antického umenia, pretože symbolizovala víťazstvo kultúry nad barbarstvom. Pergamský oltár: Najslávnejšie zobrazenie na veľkom vlyse (2. stor. pred Kr.), kde sú Giganti spodobnení s hadími nohami v boji proti olympskému panteónu. Sala dei Giganti: Renesančné fresky od Giulia Romana v mantovskom Palazzo Te (cca 1534). Berlínsky zámok: Barokové Schodisko gigantov (Gigantentreppe) od Andreasa Schlütera.

Metaforické a politické využitie Filozofia: Platón v dialógu Sofista hovorí o „gigantomachii o súcne“ (spor medzi idealistami a materialistami).Platón, Sophistés, 246a. Politika: Po perzských vojnách sa mýt stal symbolom víťazstva Grékov nad „barbarskými“ Peržanmi (napr. na metopách Parthenónu).

Referencie

Literatúra Vojtech Zamarovský: Bohovia a hrdinovia antických bájí, Mladé letá, Bratislava 1980 (aj vydanie 2002, ISBN 80-06-00346-6). Robert Graves: Řecké mýty, Levné knihy KMa, Praha 2004, ISBN 80-7309-153-4. Karl Kerényi: Die Mythologie der Griechen – Die Götter- und Menschheitsgeschichten, Rhein-Verlag, Zürich 1951.

Pozri aj Giganti

Iné projekty

Kategória:Grécka mytológia