Jozef Rusnák-Bronda (* 18. máj 1863, Heľpa† 15. marec 1945, tamže) bol slovenský rozprávkár a lesný robotník.
Životopis Narodil sa v Heľpe, v rodine roľníka. Mal 10 súrodencov, veľmi skoro osirotel, vychovávali ho staršie sestry. Navštevoval ľudovú školu, neskôr sa vyučil za tesára. Pracoval v Levoči a Štítniku, v rokoch 18951900 ako robotník v zlievárni v USA. Po roku 1900 drevorubač na Liptove, lesoch pri Čiernom Váhu, potom strážca drevoskladu v Heľpe. Práci v lesoch sa venoval asi do 60. roku života, do 75. strážil. V roku 1891 (pri požiari) a o nejaký čas neskôr utrpel dve zranenia, ktoré ho limitovali pri práci: „Následky obidvoch Brondových zranení sa prejavili aj viditeľne: poškodenie kolena pri rúbaní horiacich brvien a potom zlomenina nohy, obe liečené len domácim spôsobom, mu zdeformovali nohu, čomu postupne, ale najmä v starobe, sťažovalo chôdzu a deformovalo aj držanie tela“. Od 75. roku života žil u svojho syna a nevesty až do smrti 15. marca 1945.
V spomienkách súčasníkov Nevesta (manželka syna, u ktorého dožil; vyrozprávané august 1942 a 1947): „Sirota buľi, dve sestri mali a brata. Otec im umreli, keď mali tri roky, vari dvanas, keď mať. Opatriľi ich staršie sestri. Ale len čo povyrostľi, hneď za sluhu, po službach choďiľi. U Latinaka služiľi, u gazdu, tu v Heľpe. Potom sa oženiľi, maľi dvacaťdva rokov. Siman Kristina z Heľpy bola im žena. Jedenas deťi maľi, ale ostau ľen sin a céra, to ftedi každomu ďeťi mreľi. U Švagra Simana sa využili za crmomana a chodiľi zo švagrom po Telgarte, Pohorelej, Zavadke, Šumiacom. A zas horeu Šumiac, boľi pri ohňi, ratovaľi, rubali bruna, zaťali si sporom do nohi, ta im jablučko viťeklo. Ta už veru za crmomana ňeboli suci. Keď ňebulo prace, šli do hor. Aj v Amerike buľi. Ta tu z Heľpy veľa narodu, chlapou pošlo do Ameriky. Oni buľi piať roki v zľevarni, vo fabrike robili. Keď prišľi nazat, zeme pokupiľi, štiri itra pole, to aj lúki a oráčini. Z vímieňau si, bo šitko pozastavovanuo, sistri ich navnivoč obrátiľi. Za robotou chodili najviac poza hole, do do Hlubokoho, za Krivoľu, od Racova. V Hlubokom buľi raz aj za faktora. Keď ňetreba tu praci, ziaľi sekeri, pilu a pešo poza hole až do Poľska. Na starosť ich ziaľi chlapi za kaimľa, čo variu a okolo koľibi im robiu. To ľen zato, že bi im rozkladau, oňi to raďi. Keď už boľi stari, ta tu v ďeďine choďili, magacin vartuvaľi. A keď ochoreľi, poldruha roka sme ich nosiľi, tag jag holuba prekladali, v plachtach. Dobri buľi, nemožem povedať, aj svet, ľuďe ta choďili za ňima, ssem do nas, keď buľi priatki, oňi znaľi rozkladať pre každoho, mladuo, stari, ta každo ľen tak sluchalo…“
Ďuro Tkáčik (roč. 1874, gazda a furman, vyrozprávané v roku 1947): „Brondova rodina pochodila zo Šumiaceho, Rusnasi tam, aj vieru maju rusnacku. Vo šľuogu ho škokovalo drevo, zlamalo mu nohu, ta veru mu bulo s robotou koňec, to len na vartu choďiu a f koľibe hotuvau. Bronda buu zli, keď mau paľenki, nešanuvau ňikoho. Ej buu on za mlaďi fijalka! Švagra zabiu kijaňiciou po hruďi, čo buu hnet mŕtvi, aľe sa prebrau. Faktor ho poštrafau na piať litrou paľenki, čo švagra kijaňicou udreu. Vipiľi chlapi paľenku, taza chodzjaku vec sa bili ftedi. Mlači chlop ňesmeu povec staršomu ňič. Teras starši musi pred mlačima čušať. A rozkladať znau, ta f tom buu prvejši. Chlapi ho už potom braľi zo sebou, čo im ľen kolo koľibi porobiu, navariu, ľen že bi rozkladau. Večer, keď buu zli čas, ňedalo sa isť do hori, aj keď urlab roboľi, tak piľi a on rozkladau. Ta i ja čo znam, som sa u ňeho podučiu.“
Znaky príbehov a rozprávania Rusnáka-Brondu Podľa výskumu Márie Kosovej sú v príbehoch Rusnáka-Brondu zastúpené (v tomto poradí podľa početnosti) čarovné, legendárne a ojedinele novelistické a humoristické rozprávky. Z povestí je najčastejšia démonologická povesť.
Rozprávky vychádzajú z drevorubačsko-sedliackeho prostredia Horehronia, ktoré Rusnák-Bronda dôkladne poznal. Ich témy patria do medzinárodného korpusu ústnej prozaiky a predstavujú „lokálny variant slovenskej ústnej tradičnej prózy, výrazne aktualizovaný individuálnym pracovným a životným prostredím“. Sám nespomínal (napriek rokom stráveným mimo domovskej obce), že by niektorú z rozprávok mal z pracovných ciest. Podľa neho samotného najlepší rozprávači boli Vojtech Pacola-Šenc a Ďurďov-Pohorelec.
Rusnák-Bronda „patril k nadpriemerným rozprávačským typom obdobia, ktoré označujeme ako obdobie rozvinutej tradičnej kultúry“. Okrem svojej bežnej práce bol v okolí známy ako rozprávač („Vysoký stupeň rozprávačskej kultúry zmenil Brondov sociálny stav: malý drobný, po úraze chromý, nemohol sa silou ani zjavom rovnať mocným heľpianskym rubárom. Ale vstúpil do ich vedomia a do vedomia dediny svojím výnimočným umeleckým nadaním, ktoré určilo jeho miesto v komunite.“). V tomto ho formovali mladšie roky, počas ktorých pracoval ako dreborubač. Priamy vzor bol Pacola-Šenc, súčasník Ďurďov-Pohorelec (s ktorým v rozprávaní istým spôsobom súťažili).
Sám sa považoval za rozprávača drevorubačov. Neskôr, vo vyššom veku (prevažne počas zimy), rozprával rodine (dospelí aj deti) a susedom, ktorí prichádzali na rozhovor či na spoločné práce. Rozprávanie malo zjav rozprúdenia rozhovoru (udalosti dňa, život príbuzenstva), ktoré prešlo k spomienkam na miestne udalosti (meteorologické javy, požiare), príbehy z vojny či cesty za prácou. Z toho sa premostili spomienky na minulé generácie (a ich reálne či iracionálne zážitky). Ak nastavenie poslucháčov dospelo k tomu, že mali chuť vypočuť si rozprávku, vyzvali rozprávača aby rozprával. Ten sa najprv zdráhal, napokon však privolil a začal rozprávať príbeh. Poslucháči ho zvykli počúvať s rešpektom (drevorubači či dedinčania).
Vydané v tlači (a reedície)
Referencie
Ďalšia literatúra
Kategória:Osobnosti z Heľpy