Oj, ne chody, Hryciu, ta j na večornyci (po slovensky Oj, nechoď Hryc, na priadky) je ukrajinská ľudová, respektíve poloľudová pieseň, ktorej autorstvo sa prisudzuje z časti legendárnej ukrajinskej ľudovej speváčke Marusi Čuraj. Existuje viacero melódií piesne. Najznámejšia melódia je súčasťou opery Kozak-stichotvorec (po slovensky Básnikkozák) z roku 1812, autorom hudby ktorej bol taliansky skladateľ Catterino Cavos.
Diela s motívmi piesne Pieseň sa stala motívom pre viacerých spisovateľov v rámci ukrajinskej literatúry. Vznikli na základe nej mnohé poémy, románové novely, romány aj dramatické diela. K najznámejším z nich patria románová novela Oľhy Julianivnej Kobyľanskej V nediľu rano ziľľa kopala (po slovensky V nedeľu ráno byliny okopávala) a veršovaný román Liny Vasylivny Kostenko Marusia Čuraj.
Levko Ivanovyč Borovykovskyj na motívy piesne napísal baladu Čarivnycia (po slovensky Bosorka). Rovnomenné divadelné hry napísali Volodymyr Stepanovyč Aleksandrov a Mychajlo Petrovyč Staryckyj. Ako motív pieseň použili Hryhorij Maksymovyč Borakovskyj pre divadelnú hru Marusia Čurajukrajinska pisnetvorka (po slovensky Marusia Čuraj – ukrajinská textárka) a Volodymyr Ivanovyč Samijlenko pre dramatickú poému Marusia Čurajivna (po slovensky Marusia Čurajivna). náhľad|Marusia Čuraj na poštovej známke Pieseň ako motív pre svoje diela využili tiež Marija Stepanivna Voľvač, Stepan Vasyľovyč Vasyľčenko, Ivan Juchymovyč Senčenko či Ivan Kindratovyč Mykytenko a ďalší.
Na začiatku 19. storočia vznikli preklady samotnej piesne do nemčiny a do francúzštiny.
Na motívy piesne vznikol rad ďalších piesní viacerých svetových skladateľov (napríklad Franz Liszt).
Leonid Kaufman zostavil zbierku básní Marusi Čuraj, kde uviedol aj jej životopis, pod názvom Divčyna z lehendyMarusia Čuraj (po slovensky Marusia Čuraj, legendárna dievčina).
Ukrajinský spisovateľ Oles Barlih v divadelnej hre Demona vyklykaju, Tamaro (po slovensky Vyvolávam démona, Tamara), ktorej dej sa odohráva vo svete posmrtného života samovrahov, jedna z postáv spieva pieseň Oj, ne chody Hryciu, ta j na večornyci (po slovensky Oj, nechoď Hryc, na priadky).
Pieseň sa stala populárnou aj na území Podkarpatskej Rusi a východného Slovenska. Anatolij Kralickij v roku 1862 na motívy piesne napísal romantickú poviedku Ne chody, Hryciu, na večornyci! (po slovensky Nechoď, Hryc, na priadky!), ktorá obsahuje prvky mystiky a folklóru. Publikoval ju o tri roky neskôr v časopise Slovo (po slovensky Slovo). Na rozdiel od predchádzajúcich spracovaní piesne priniesol nové spracovanie témy a idey. Chudobný chlapec Hryc sa zamiluje do biednej siroty Oleny. Anatolij Kralickij v rámci opisov u Oleny vyzdvihol predovšetkým duševnú krásu. Rozhodnú sa vziať, a preto Olena prosí Hrycia, aby nenavštevoval priadky, kým sa nevezmú. Keď sa z nich však nevráti, rozhodne sa ho hľadať. Musí ho zachrániť, aby nezomrel. Práve odhodlanie urobiť pre svoju lásku čokoľvek predstavuje najdôležitejšiu vlastnosť Oleny.
Referencie
Zdroje
. .
Kategória:Ľudové piesne