Operácia Downfall bola plánovaná vojenská operácia amerických vojsk proti japonským armádam v dvoch fázach a to podľa návrhu admirála Douglasa McArthura a Chestera Nimitza. Operácia Olympic sa mala uskutočniť v novembri roku 1945, pričom počas nej mali americkí vojaci podniknúť ozbrojený útok na ostrov Kjúšu. Operácia Coronet mala, naopak, prebehnúť v marci roku 1946 s tým, že práve vtedy mali americkí vojaci viesť ďalší útok na ostrov Honšu. Napokon zhodenie atómových bômb na mestá Hirošima a Nagasaki rozhodlo o tom, že Operácia Downfall bude zrušená.
Pred plánovaním Po úspechu vojnovej operácie Dňa D na pôde Normandie bolo viac skutočné to, že sa Druhá svetová vojna na území Európy čoskoro skončí. Pre tých amerických vojakov, ktorí zvádzali tvrdé boje uprostred Tichomoria, bol však mier, naopak stále otázny. V úvode roka 1945 sa na Konferencii Argonaut stretli náčelníci generálnych štábov, aby vypracovali plán, podľa ktorého by mohli Druhú svetovú vojnu vo vodách Tichého oceánu čím skôr ukončiť. Na konferencii vytvorili prvú súčasť toho, čo sa malo stať operáciou Downfall, teda Američanmi vedenú inváziu do Japonska.
Rozhodovanie Prezident USA menom Harry Spencer Truman sa vyjadril tak, že „existuje nejaká možnosť, ako zabrániť opakovaniu Okinavy u jedného konca Japonska na druhý“. Čelní vojenskí predstavitelia peších oddielov, ktorých názor bol viac-menej diktovaný slovami generála McArthura, stáli za tým, že iba vojenská invázia s konečnou platnosťou ukončí vojnu.
Vojnové námorníctvo, ktoré velitelia leteckých síl pozemného vojska potichu podporovali, tvrdilo, že obsadenie základní na pobreží Čínskej republiky, odkiaľ by mohlo byť vedené strategické bombardovanie na krátku vzdialenosť, by mohlo potlačiť japonský odpor, bez toho, že by bolo potrebné riskovať životy amerických vojakov v obojživelných vylodeniach.
Strategické bombardovanie však spôsobilo na japonských ostrovoch viditeľné škody a jeho vplyv na vôľu japonskej vlády viesť vojnu bol bezvýznamný. Napriek tejto skutočnosti stále prevládal názor generála McArthura.
Plán boja
Operácia Olympic Prvá fáza operácie Olympic bola oficiálne stanovená na 1. november roku 1945. Americké vojská by použili nedávno dobytý ostrov Okinavu ako svoju základňu, zatiaľ čo by obsadila Kjúšú, ktorý by sa zase stal oblasťou používanou budúcimi jednotkami počas operácie Coronet.
Do tejto časti operácie by sa malo zapojiť 400 torpédoborcov, 24 bojových lodí, 42 lietadlových lodí, 14 divízii a dva plukové bojové tímy. K nim by sa pripojila námorná flotila britského Commonwealthu v sile štyroch bojových a 18 lietadlových lodí.
Operácia Coronet Ak by vojenská operácia Olympic by vyšla ako úspešná, plánovalo americké vojenské velenie ďalšiu inváziu. Tá mala vyvinúť vojenský tlak na japonské hlavné mesto prostredníctvom vojenskej invázioe na ostrov Honšu. „Den Y“, ako dostala pomenovanie, mal začať dňa 1. marca roku 1946 nasadením 25 amerických divízií z 1. a 8. armády, ktoré sa mali vylodiť na pláži Kujūkuri, respektíve Hiratsuka. Po úvodnom vylodení malo byť nasadených ďalších 20 divízii ako posily. V pláne bolo takisto zhrnuté to, aby sa americkej armáde pripojilo tiež najmenej päť divízii Commonwealthu. Pomohli by americkým jednotkám postupovať smerom na sever. Po tomto akte by obkľúčili hlavné mesto Tokio. Následne by sa presunuli k Naganu.
Hrozivé výpočty Americké velenie síce vytvorilo presný plán vojenskej invázie na Japonské ostrovy, lenže podľa výpočtov analytikov by invázia vyšla Spojené štáty príliš draho. Napriek tomu, že sa čísla jasne líšili, výsledok bol vždy po konečnom výpočte šokujúci. Podľa jednej z možností by boli ľudské straty podobné ako na Okinave a to až 35 percent. To znamenalo, že iba vojenská invázia na ostrov Kjúšú by mala za následok až 268 000 obetí na spojenecké strane. Niektoré odhady však boli omnoho vyššie. Jedna štúdia vytvorená počas príprav ukázala to, že vojenská invázia do Japonska by spôsobila až štyri milióny amerických obetí a približne 10 miliónov japonských mŕtvych. Práve tieto vysoké čísla zohrali kľúčovú rolu pri rozhodovaní o zvrhnutí atómových bômb.
Japonská strana počítala s nasadením 90 spojeneckých divízii, teda o 20 viac, než koľko by ich bolo použitých. V tých časoch už Japonsko vedelo, že vojnu prehrá. Namiesto toho však jeho štátni predstavitelia dúfali, že náklady na inváziu budú tak vysoké, že sa Spojenci rozhodnú pro prímerie.
Desivý oheň a koniec platnosti vojenskej operácie Bližšie informácie v hlavnom článku: Atómové bombardovanie Hirošimy a Nagasaki a Sovietska invázia do Mandžukua
Než mohla byť Operácia Downfall definitívne platná a uskutočnená, podarilo sa dňa 6. augusta roku 1945 americkému bombardéru typu B-29, prezývanom ako Enola Gay, na čele s plukovníkom Paulom Tibbetsom zhodiť atómovú bombu označenú ako „Little Boy“ na japonské mesto Hirošima.
Krátko na to, presnejšie dňa 9. augusta roku 1945, sa prikázal americký major Charles Sweeney zhodiť z bombardéra B-29 pomenovanom ako Bockstar druhú atómovú bombu známu ako „Fat Man“ na ďalšie japonské mesto Nagasaki.
Následne vojenský postup sovietskych armád proti japonským ozbrojencom do Mandžuska ukázal to, že operácia Downfall stratila svoj taktický význam a v tom prípade sa napokon neuskutočnila.
Referencie
Literatúra JORDAN, David - WIEST, Andrew. (2004). 2. vyd. Atlas druhej svetovej vojny. Praha: OTTOVO NAKLADATELSTVÍ, s.r.o. ISBN 978-80-7451-558-3. KEEGAN, John., (1989). Druhá světová válka. Praha-Plzeň: BETA - Dobrovský & Ševčík, 1989. ISBN 80-86029-08-5.
Pozri aj Druhá svetová vojna Vojna v Pacifiku Sovietsko-japonská vojna Atómové bombardovaie v Hirošimy a Nagasaki Kapitulácia Japonska
Iné projekty
Zdroje