Mithra 250pxReliéf z lokality Ták-e Bostan. V strede stojí sásánovský kráľ Ardašír II., napravo Šápúr II. a naľavo boh Mithra s lúčmi svetla okolo hlavy. Základné informácie Typ božstva: zoroastriánske / indoiránske Pôsobnosť: boh svetla, spravodlivosti a zmlúv Pôvodné meno: avest. Miθra Atribúty a symbolika Vlastnosti: strážca zmlúv, pravdy a vernosti, boh vojny, sudca skutkov pri Poslednom súde Symboly: slnečné lúče, lev, cyprusový strom Svätyne: Mithraeum Sviatky: Mehregán, Šab-e Jaldá Sídlo: mýtické pohorie Hara Berezaiti Ekvivalenty v kultúrach Rímsky kult: Mithras (Mithraizmus) Hinduizmus: Mitra Babylónia: Šamaš Osetsko: Uastyrdži Ezidizmus: Ezdan
náhľad|Mramorový reliéf zobrazujúci tzv. tauroktóniu (povalenie a zabitie býka) v neskoršom rímskom mithraizme, 2. – 3. storočie po Kr. Mithra (v avestčine: Miθra; v staroperzštine: 𐎷𐎰𐎼 Miθraʰ) je starobylé indoiránske božstvo, ktoré v zoroastriánskej teológii zastáva kľúčovú pozíciu ako jazata (božská bytosť hodná uctievania). Je zosobnením svätých zmlúv, prísah, spravodlivosti, priateľstva a slnečného svetla. Okrem dohľadu nad ľudskými dohodami a sľubmi plní aj funkciu sudcu, vševidiaceho ochrancu kozmického poriadku a pravdy (aša), pričom pod jeho ochranu spadá aj dobytok, úroda a posvätné vody.
Meno tohto božstva je priamo naviazané na spoločné indoeurópske korene a jeho uctievanie preukázateľne predchádzalo sformovaniu samotného zoroastrizmu. V staroindických posvätných textoch (Védach) vystupuje ako Mitra, úzky spojenec najvyššieho boha Varunu. V perzskom prostredí sa jeho kult vyvíjal od sásánovských štátnych rituálov až po špecifické mystériá. Počas rímskej nadvlády bol jeho rituálny koncept importovaný na západ, kde sa pod menom Mithras transformoval na jedno z najpopulárnejších synkretických náboženstiev Rímskej ríše, známe ako mithraizmus.
Transformácia kultu na Západe
Starovekí Rimania pripisovali pôvod svojich tajuplných mithraistických mystérií práve zoroastriánskym perzským prameňom naviazaným na Mithru. Avšak od začiatku 7. desaťročia 20. storočia moderná religionistika poukazuje na zásadné rozdiely medzi pôvodnou perzskou a neskoršou rímskou tradíciou. Rímsky kult sa preto dnes považuje skôr za výsledok špecifického rímskeho vnímania a pretvorenia zoroastriánskych ideí než za priame pokračovanie iránskeho náboženstva.
Napriek tomu sa viaceré charakteristické črty rímskeho Mithru nachádzajú už v textoch starobylej Avesty. Desiata kniha avestských hymnov (Mihr Jašt) ukazuje blízke prepojenie tohto božstva so sociálnym a kozmickým poriadkom, zabezpečovaním plodnosti, dodávkami vody, väzbou na Slnko a prísnymi etickými podmienkami kladenými na veriacich. Tieto štyri ústredné témy sa v pozmenenej, no jasne rozpoznateľnej forme objavujú aj v neskoršom rímskom kulte.
Podľa poprednej historičky Mary Boyceovej pochádzajú najstaršie literárne zmienky o rímskych mithraistických mystériách od latinského básnika Statia (okolo roku 80 po Kr.) a gréckeho spisovateľa Plutarcha (okolo roku 100 po Kr.), ktorý ich pôvod pripísal kilickým pirátom porazeným Pompeiom v roku 67 pred Kr.
Etymológia Spolu so staroindickým (védskym) všeobecným podstatným menom mitra pochádza avestské slovo miθra zo spoločného praindoiránskeho koreňa mitrám. Tento výraz je odvodený z indo-európskeho slovesného koreňa mi- s významom „viazať“ alebo „spájať“ a nástrojovej prípony -tra-, ktorá vyjadruje príčinnosť („to, čo spôsobuje“). Z etymologického hľadiska teda mitra/miθra znamená „prostriedok spojenia“ alebo „to, čo spôsobuje viazanosť“. Tento pôvodný význam sa v avestčine ideálne zachoval vo význame slov „zmluva“, „kontrakt“ či „posvätná prísaha“.
V stredoiránskych jazykoch (akými boli stredoperzština alebo partčina) sa hlásková podoba slova miθra zjednodušila na tvar mihr. Z tohto základu nakoniec vzniklo novoperzské slovo mehr (مهر – s dnešným významom „láska“, „slnko“ alebo „priateľstvo“) a takisto arménske podoby mena Mihr a Mher.
V Aveste Mithra zastáva v iránskom náboženskom systéme vznešenú pozíciu. Spolu s najvyšším bohom Ahura Mazdom a božstvom Apam Napatom (Ahura Berezant) tvorí takzvanú ahurovskú triádu najvyšších strážcov vesmírneho poriadku. Ako neoblomný boh zmlúv je Mithra vnímaný ako bytosť, ktorú nie je možné oklamať; je neomylný, večne bdelý a nikdy neodpočíva. Popri dohľade nad sľubmi je tradične ochrancom dobytka, pričom jeho najčastejším stálym prívlastkom v textoch je spojenie „Mithra šírych pastvín“. Ako strážca posvätných vôd navyše zabezpečuje, aby tieto pastviny mali vždy dostatok vlahy a vlahou napájali úrodu.
V texte Jasna V posvätných liturgických textoch spisu Jasna je Mithra vznešene opisovaný ako „Mithra šírych pastvín, tisícich uší a desiatich tisícov očí“ (Jasna 1:3), ďalej ako „Vznešený a Večný... Vládca krajiny“ (Jasna 1:11), prípadne ako „Jazad (božstvo) vysloveného mena“ (Jasna 3:5) a „Svätý“ (Jasna 3:13).
Zaujímavosťou je, že podobne ako väčšina ostatných tradičných staroiránskych božstiev, ani Mithra sa vôbec nespomína po mene v najstaršej vrstve Avesty – v takzvaných gáthach (básňach, ktoré podľa tradície zložil sám prorok Zaratuštra). Jeho meno chýba aj v texte Jasna Haptanhaiti („Jasna siedmich kapitol“), ktorá je jazykovo rovnako starobylá.
Tento Zaratuštrov silný nezáujem (či skôr mlčanie) bol v prvej polovici 20. storočia predmetom veľkých vedeckých dohadov. Jazykovedci vtedy často opakovali špekuláciu, že mlčanie v gáthach znamenalo, že Zaratuštra kult Mitru vedome odmietol a zavrhol. Táto argumentácia mlčaním (argumentum ex silentio) sa však v modernej religionistike už nepovažuje za platnú. Na túto staršiu teóriu nadväzovali hypotézy, podľa ktorých Zaratuštra Mitru nespomínal preto, lebo mal byť hlavným bohom krvilačnej skupiny uctievačov démonických síl (daévov). Na takéto tvrdenie však neexistujú uspokojivé historické dôkazy. Predpokladá sa, že pred vystúpením Zaratuštru nemal Mithra (ani žiadne iné iránske božstvo) samostatný izolovaný kult, ale bol odjakživa prirodzenou súčasťou starobylého spoločného panteónu, do ktorého sa v neskoršom zoroastrizme opäť plne vrátil.
V texte Chorda Avesta V modlitbe Chvaršéd Nijájiš Spis Chorda Avesta („Malá Avesta“, zbierka modlitieb pre laikov) podrobne vzýva Mithru v litánii k Slnku slovami: „Chvála Mithrovi šírych pastvín pre dobytok“ (Chvaršéd Nijájiš 5). Text ďalej pokračuje oslavou jeho atribútov: „Toho, ktorého slovo je pravdivé, ktorý je členom zhromaždenia, ktorý má tisíc uší, je ušľachtilo urastený, má desaťtisíc očí, je vznešený, má široké vedomosti, je nápomocný, nespí a je večne bdelý. Prinášame obeť Mithrovi, Pánovi všetkých krajín, ktorého Ahura Mazdá stvoril ako najslávnejšieho z nadprirodzených jazadov. Nech nám obaja vznešení, Mithra aj Ahura, prídu na pomoc“ (Chvaršéd Nijájiš 6 – 7). Modlitba vyzdvihuje aj jeho bojovú funkciu: „Budem prinášať obeť jeho mace, ktorá je dobre mierená proti lebkám daévov (démonov)“ (Chvaršéd Nijájiš 15).
Niektoré staršie hypotézy tvrdili, že Mithra v zoroastrizme stelesňuje priamo samotné Slnko. Texty Chorda Avesty však Slnko jednoznačne opisujú ako samostatnú, oddelenú entitu (božstvo Chvaršéd), s ktorým má Mithra „to najlepšie z priateľstiev“ (Chvaršéd Nijájiš 15).
V hymne Mihr Jašt
Avestský hymnus na počesť Mithru, známy pod stredoperzským názvom Mihr Jašt (10. kniha zo súboru Jaštov), je najdlhším a zároveň jedným z najlepšie zachovaných hymnov celej Avesty. Text sa začína priamym rozkazom najvyššieho boha Ahura Mazdu, podľa ktorého má byť Mithra uctievaný a velebený rovnako ako samotný najvyšší Stvoriteľ, keďže je neoblomným garantom všetkých zmlúv. Hymnus následne v sérii modlitieb a oslavných piesní rozvíja rozmanité teologické aspekty tohto božstva.
Mithra je v tomto texte definovaný ako nesmierne mocný boh a jeden z ahurov (pánov).Mihr Jašt (Jašt 10), pasáže 25 a 69. Je vykreslený ako prísny strážca dodržiavania dohôd, patrón a ochranca bojovníkov, pán všetkých iránskych krajín, ten, ktorý prebúdza úsvit a vládca dennej oblohy, ktorú križuje na zlatom voze obklopený sprievodom nebeských služobníkov.
Mithra zosiela úžasné požehnanie na tých, ktorí zmluvy ctia, no zároveň uvrháva do nešťastia a skazy každého, kto dohody porušuje, bojuje proti svojim zmluvným partnerom alebo neberie ohľad na posvätnosť prísahy. Bez ohľadu na to, či je Mithra hnevlivý alebo mierumilovný, zostáva základným dobrodincom ľudstva, ktoré bez lásky k pravde nemôže žiť v pokoji. Mithra nepretržite sleduje a dozerá na všetko, čo sa odohráva medzi nebom a zemou. Stelesňuje posvätný morálny princíp, ktorý je nevyhnutný pre každodenný chod ľudskej spoločnosti. Z tohto dôvodu je kľúčovým ochranným božstvom pre všetkých držiteľov autority: pre hospodára vedúceho dom, pre predstaveného dediny, pre kmeňového náčelníka i pre samotného panovníka celej krajiny.
Hoci má výrazný solárny aspekt (spojenie so svetlom), ktorý je rovnako starobylý ako jeho funkcia ručiteľa zmlúv, nie je totožný so samotným telesom Slnka (ktoré v Aveste ovláda božstvo Chvaršéd). V hymne sa takisto spomína ako ten, kto prináša blahodarný dážď, rozmnožuje vody a svojím dažďom dáva rásť rastlinám a úrode. Popri týchto úlohách je Mithra poverený aj šírením a ochranou samotného zoroastriánskeho náboženstva.
Mithra ako prvý z nebeských yazatov dosahuje vrchol mýtického pohoria Hara Berezaiti, ešte pred príchodom nesmrteľného Slnka (Chvaršéd), ktoré ženú rýchle kone. Zo zlatých výšin potom s blahosklonnosťou hľadí na domovinu Árjov (Airjóšajanem), ako to opisuje desiaty hymnus: „Uctievame Mithru, pána šírych pastvín... bdelého a neúnavného, ktorý ako prvý z nebeských božstiev stúpa nad Haru pred nesmrteľným Slnkom s rýchlymi koňmi; ktorý v zlatom šate ako prvý obsadí nádherné vrcholy a odtiaľ s dobrotivým okom prehliada sídla Árjov“ (Mihr Jašt 12 – 13).
Jeho veľkolepé nebeské sídlo na tejto posvätnej hore vybudoval samotný Stvoriteľ Ahura Mazdá: „Pre ktorého Stvoriteľ Ahura Mazdá postavil príbytok na Hara Berezaiti, na jasnom vrchu, okolo ktorého krúži množstvo hviezd, kde neprichádza noc ani temnota, ani studený či horúci vietor, ani smrtiaca choroba, ani nečistota stvorená daévami, a mraky nedosiahnu na výšiny Haraiti Bareza“ (Mihr Jašt 49 – 50). Priamo na týchto posvätných skalách prináša Mithrovi rituálne obety aj zosobnená posvätná rastlina a kňaz Haoma: „Ku ktorému oživujúci, liečivý, krásny, vznešený, zlatoooký Haoma priniesol obetu na najvyššom z vrcholov... s nepoškvrnenou baresmou (posvätnými ratolesťami), nepoškvrnenými úliatbami a čistými slovami“ (Mihr Jašt 88).
Hlavnou útočnou zbraňou Mithru je masívny kyj (maca), pred ktorým v hrôze utekajú všetci démoni na čele so samotným vládcom temnoty Angra Mainjuom: „Zvierajúc vo svojich rukách kyj so stovkou uzlov a stovkou ostria, ktorý sa rúti vpred a zráža mužov; kyj uliaty z červenej mosadze, z pevnej, zlatej mosadze; najsilnejšiu a najvíťaznejšiu zo všetkých zbraní, pred ktorou v strachu uteká Angra Mainju, ktorý je samou smrťou; pred ktorou v strachu uteká zločinný Aéšma; pred ktorou uteká dlhoruká Bušjasta a pred ktorou v strachu utekajú všetci neviditeľní daévovia“ (Mihr Jašt 96 – 97).
V texte Fravardín Jašt Spolu s božstvom Apam Napatom (strážcom vôd) dohliada Mithra na stabilitu a morálny kódex spoločnosti: „Tam Mithra, pán šírych pastvín, rozmnoží všetky cnosti našich krajín a utíši ich nepokoje; tam mocný Apam Napat rozmnoží všetky cnosti našich krajín a utíši ich nepokoje“ (Fravardín Jašt 95).
V stredoperzských a pahlavských textoch