Botaneiovci ( – Botaneiates, v množnom čísle: Botaneiatai) bol vplyvný byzantský aristokratický rod pôvodom z Malej Ázie, ktorý v 11. a 12. storočí dal Byzancii niekoľko významných vojenských veliteľov a jedného cisára – Nikefora III. Botaneiata.

Pôvod a raná história Predpokladá sa, že rodina odvodzovala svoje priezvisko od názvu dediny Botané (Βοτάνη, čo v preklade znamená „pastva“), ktorá sa nachádzala neďaleko mesta Synnada v maloázijskej theme Anatolikon. Grécka prípona -ates v ich mene jasne indikuje miestny pôvod. Hoci je samotný názov Botaniates v prameňoch ojedinele doložený už v 6. storočí, existencia rodu je spoľahlivo potvrdená až zachovanou pečaťou istého Ondreja (Andreasa) Botaneiata z 9. storočia, kedy však rodina patrila len k menej významnej regionálnej šľachte.

Vzostup rodu začal na začiatku 11. storočia za vlády cisára Bazila II. Prvým skutočne prominentným členom bol Theofylaktos Botaneiates, ktorého byzantský historik Ióannes Skylitzes spomína ako vojenského správcu (duka) témy Solún v roku 1014. Theofylaktos bol blízkym veliteľom cisára Bazila II. v jeho vojnách proti Bulharom a padol do pasce krátko po slávnej bitke pri Kleidione. V Solúne po jeho boku slúžil aj jeho syn Michael.

Dobový historik Michaél Attaleiates vo svojej kronike uvádza, že Botaneiovci boli príbuzensky prepojení s prestížnym maloázijským šľachtickým rodom Fókovcov, čo im poslúžilo na legitimizáciu ich neskoršieho nároku na trón. Naopak, filozof Michaél Psellos vnímal rodinu kritickejšie a tvrdil, že Botaneiovci mali pôvodne len skromný pôvod a do najvyšších kruhov ríše sa vypracovali až neskôr.

Vzostup k moci a vláda Nikefora III. thumb|Byzantský cisár Nikefor III. prijíma knihu kázní od Jána Zlatoústeho, pričom po jeho ľavici stojí archanjel Michael (miniatúra z rukopisu Coislin 79, cca 1078). Najvýznamnejším predstaviteľom rodu sa stal vojenský veliteľ Nikéforos Botaneiates, neskorší byzantský cisár Nikeforos III. Svoju kariéru začal ako úspešný vojenský veliteľ už za cisára Konštantína IX. Monomacha, kedy bojoval proti Pečenehom a povstalcom. Nikefor strávil celé desaťročia na nepokojných byzantských hraniciach – bojoval na Dunaji, potláčal Arabov v Sýrii a presadzoval autoritu Konštantínopola na rozsiahlom pohraničnom území impéria. Na vrchol moci sa vypracoval vďaka preukázaným vojenským schopnostiam, a nie prostredníctvom palácových známostí alebo literárneho talentu.

V 70. rokoch 11. storočia, kedy sa byzantská moc v Malej Ázii pod tlakom seldžuckých Turkov rýchlo rúcala, velil Nikefor téme Anatolikon (respektíve tomu, čo z nej po tureckej invázii zostalo). Jeho hlavným sídlom bolo pobrežné mesto Smyrna, jedno z mála veľkých miest, ktoré zostalo pod efektívnou byzantskou kontrolou. Po kolapse centrálnej moci spravoval toto územie autonómne – sám vyberal dane, udržiaval vojsko a ignoroval nereálne inštrukcie z dvora cisára Michala VII. Duku.

Bezprostredným spúšťačom otvorenej vzbury Botaneiata bol rozkaz na jeho odvolanie do Konštantínopola koncom roka 1077, ktorý inicioval cisársky minister Nikéforitzes. Rozkaz bol formulovaný zdvorilo a sľuboval vysoké dvorné postavenie a pokojný dôchodok v hlavnom meste. Nikefor však vedel, že odvolaní vojenskí velitelia (stratégovia) v tejto ére namiesto pôct často končili oslepení, vo vyhnanstve alebo zavraždení, hneď ako prišli o podporu svojich vojsk.

Nikeforos rozkaz odmietol, vyhlásil Michala VII. za zosadeného, získal podporu anatolského vojska i senátu a v marci 1078 bol korunovaný za cisára. Jeho vláda (1078 – 1081) však bola nestabilná a neustále ohrozovaná ďalšími povstaniami. V roku 1081 ho nakoniec zosadil mladý generál Alexios I. Komnénos, ktorý ho prinútil odísť do kláštora Peribleptos, kde o niekoľko mesiacov neskôr zomrel.

Komnénovské obdobie a úpadok Hoci Alexios I. Komnénos zbavil rodinu Botaneiovcov cisárskeho titulu – takže rodina nezaložila novú dynastiu –, samotnú rodinu neperzekvoval. Vďaka svojej prestíži a rozsiahlemu pozemkovému majetku zostali integrovaní v najvyšších spoločenských kruhoch ríše. Svoju pozíciu si upevnili prostredníctvom strategických politických sobášov s nastupujúcou dynastiou Komnénovcov a Dukovcov.

Okolo roku 1085 sa vnuk zosadeného cisára Nikefora III. oženil s dcérou Manouéla (Manuela) Komnéna (brata cisára Alexia I.). Významné postavenie rodu potvrdzuje aj fakt, že v priebehu 12. storočia viacerí členovia rodiny (napr. Manouél Botaniates či Geórgios Botaniates) nosili prestížny titul sebastos vyhradený pre osoby blízke cisárskej rodine.

Od konca 12. storočia však vplyv Botaneiovcov začal prudko upadať. Hoci sa toto priezvisko v prameňoch sporadicky objavuje aj počas 13. a 14. storočia, žiadny z neskorších nositeľov tohto mena už nedosiahol významnú vojenskú ani štátnu funkciu.

Prehľad významných členov rodu Meno Obdobie pôsobenia Najvyšší dosiahnutý titul / funkcia Dynastické väzby a poznámky Andreas Botaneiates 9. storočie nález osobnej pečate Prvý historicky doložený nositeľ tohto rodového mena. Theofylaktos Botaneiates začiatok 11. storočia doux (vojenský vojvoda) v Solúne Blízky veliteľ cisára Bazila II., padol v bojoch proti Bulharom (1014). Michaél Botaneiates prvá polovica 11. storočia vojenský veliteľ (veliteľ posádky) Syn Theofylakta, zúčastnil sa vojenských ťažení v Macedónsku. Nikéforos III. Botaneiates cca 1048 – 1081 byzantský cisár (1078 – 1081) Najvýznamnejší člen rodu, bývalý doux Antiochie a anatolských tém. V roku 1081 zosadený. Nikéforos Botaneiates cca 1110 – 1112 sebastos Vnuk cisára Nikefora III., pozíciu na dvore si upevnil svadbou s Eudokiou Komnénou. Manouél Botaneiates 12. storočie sebastos Vysoký dvorský hodnostár, oženil sa s Irenou Synadenovou. Geórgios Botaneiates 12. storočie sebastos Vojenský veliteľ a hodnostár, zosobášil sa so Zóé Doukainou.

Referencie

Pozri aj Kantakuzénovci Komnénovci

Zdroj

Kategória:Šľachtické rody v Byzantskej ríši