thumb|Centrum mesta náhľad|Pohľad na hlavné námestie thumb|Martin, východný pohľad z Martinských hôľ right|thumb|Budova Slovenskej Sporiteľne thumb|Bývalá budova tlačiarne Neografia
Martin (, , ; do roku 1951 Turčiansky Svätý Martin) je mesto na severe Slovenska. Je to historické centrum Turca a okresné mesto.
Polohopis Nachádza sa v severnej časti Turčianskej kotliny, na rieke Turiec, ktorá tu priberá Silavu, Pivovarský, Podhájsky i Krásny potok. Prevažná časť mesta leží na Turčianskych nivách, západná časť stúpa do Valčianskej pahorkatiny a juhovýchodný okraj sa dotýka Mošovskej pahorkatiny. Z celého mesta je výhľad na Malú Fatru.
Krajské mesto leží približne severozápadne, Prievidza juhozápadne, Turčianske Teplice južne, Banská Bystrica juhovýchodne, Ružomberok východne a Dolný Kubín severovýchodne. Najbližším mestom sú severne ležiace Vrútky.
Dejiny Doteraz najstaršie datované nálezy dokladajúce osídlenie mesta pochádzajú z lokality Malá hora. Tu boli pri stavbe nemocnice objavené pozostatky osady z mladšej doby kamennej a v nej škrabadlá, kamenné sekerky a zdobená keramika, ktorá pomohla upresniť časové zaradenie ku kultúre s lineárnou keramikou (cca 5700 – 5000 pred Kr.). Ďalšie nálezy dokladajú osídlenie Turca v strednom eneolite (26002300 pred Kr.), keď sa osídlenia ľudí badenskej kultúry nachádzali na úpätí Veľkej Fatry. V strednej dobe bronzovej bolo osídlenie Turca už súvislejšie, pomerne bohaté nálezy už aj priamo v oblasti mesta pochádzajú z doby železnej a rímskej. Usadlíci tu už od bronzovej doby budovali opevnené hradiská, vyrábali pracovné nástroje a šperky z bronzu, no tiež obrábali pôdu a chovali dobytok. Terasy rieky sa stali útočiskom obyvateľov lužickej kultúry (Jahodníky); vo veľkomoravskom období bol región osídlený už pomerne husto, čo dokladajú viaceré mohyly z 9. a 10. storočia (Priekopa). Turcom viedla významná cesta z Ponitria do Poľska, popri ktorej vznikali slovanské osady. Kotlina bola do Uhorska začlenená začiatkom 12. storočia, správa územia však podliehala hornonitrianskemu centru. V 13. storočí územie patrilo pod správu Sklabinského hradu.
Prvá písomná zmienka je z roku 1284 ako „villa sancti Martini“, ktorá lokalitu nazýva podľa kostola zasväteného sv. Martinovi – biskupovi z francúzskeho Tours. Spomína sa to v donácii uhorského panovníka Ladislava IV. Priama zmienka o meste pochádza z donácie magistra Donča z 25. júla 1315, vydanej pre farnosť Kostola sv. Martina. 3. októbra 1340 panovník Karol Róbert povýšil Martin na mesto. V stredoveku bola impulzom pre rozvoj Martina jeho výhodná poloha na dôležitej ceste do Kremnice a Ponitria. Hospodársky vzostup zastavil v septembri 1431 vpád husitov, široké okolie vyplienili aj v roku 1433. Ich konanie odsúdil i kráľ Žigmund, ktorý 23. septembra 1434 obnovil mestu staré výsady.
Význam mesta v polovici 15. storočia poklesol na úroveň zemepanského mestečka a Martin sa stal majetkom Sklabinského hradu. Úpadok bol z veľkej časti spôsobený prírodnými katastrofami, keď oblasť opakovane zasiahli zemetrasenia (14431445, 1453) i morová epidémia v jeseni 1452. Zvyšovala sa závislosť od hradného panstva, čo s nevôľou sledovali predstavitelia mesta, snažiaci sa o rozšírenie mestských privilégií. V roku 1557 mesto získalo od kráľa Ferdinanda trhové právo, potvrdené 24. februára 1668 kráľom Leopoldom. V polovici 16. storočia tu okrem kováčov, spomínaných už v roku 1384, pôsobili obuvníci, zámočníci a hrnčiari, ktorí si vytvárali cechy. Veľkou pohromou pre mesto bol rozsiahly požiar v roku 1666, ďalší nasledoval 1. septembra 1778, keď zhorel takmer celý Martin, a popri viacerých požiaroch bol najničivejší ten z 22. apríla 1843.
Od 17. storočia do roku 1922 bolo mesto centrom Turčianskej župy. V 19. storočí sa z mesta stalo stredisko slovenskej kultúry a jeho význam rástol. Martinčania a obyvatelia Turca sa aktívne zapojili do revolučného diania, do vojska sa ich prihlásilo 34. V mestečku sa 31. januára 1849 uskutočnilo ľudové zhromaždenie, na ktorom vodcovia výpravy oboznámili obyvateľov s návrhom na federáciu národov monarchie. V roku 1861 bolo práve v Martine na celoslovenskom zhromaždení vyhlásené Memorandum národa slovenského a odvtedy sa mesto na takmer 60 rokov stalo centrom slovenského národného obrodenia, sídlila tu v rokoch 1863 - 1875 aj Matica slovenská a v rokoch 1895 - 1960 Muzeálna slovenská spoločnosť. V roku 1866 bolo v meste založené Slovenské patronátne gymnázium. Medzi ostatné významné spolky založené v meste patrí aj prvý ženský spolok Živena (1869), Slovenský spevokol (1872), ale aj Dobrovoľný hasičský spolok (1873).
Hospodársky však stále zaostávalo a najviac obyvateľov sa venovalo poľnohospodárstvu, chovu dobytka a remeslám. Rozšíreným zamestnaním tunajších žien bolo tkanie ľanového a konopného plátna, koncom 19. storočia sa, aj zásluhou vybudovania železnice, začal presadzovať obchod. Populárny bol podomový predaj, mnohí Martinčania odchádzali za obchodom i do sveta a výnimočné meno si získali turčianski olejkári. Podporu obchodu a podnikania znamenalo založenie Sporiteľne v roku 1868, v roku 1884 (1886) tu vznikla Tatra banka a pôsobila tu i Martinská vzájomná pokladňa a Turčianska úverová banka. Od roku 1869 v Martine pôsobil Kníhtlačiarsky účastinársky spolok, ďalšia tlačiareň vznikla v roku 1898. Pre rozvoj literatúry, jej vydávanie a šírenie bol významný vznik Kníhkupecko-nakladateľského spolku v roku 1886. V roku 1893 tu z iniciatívy Andreja Kmeťa vznikla Muzeálna slovenská spoločnosť, propagáciu slovenského folklóru, ľudových umeleckých a remeselníckych výrobkov vykonávalo od roku 1910 družstvo Lipa. V prvých rokoch 20. storočia tu vznikol priemyselný podnik Tatra nábytok, pivovar, rafinéria minerálnych olejov a celulózka.
30. októbra roku 1918 sa práve Martinskou deklaráciou pripojilo Slovensko k Česku a vznikla Československá republika. Po vzniku nového štátu nastal rozvoj politického, kultúrneho a spoločenského života. Svoju činnosť obnovila a rozšírila Matica slovenská, Muzeálna slovenská spoločnosť i Slovenské národné múzeum. Na tradíciu slovenského gymnázia nadviazalo Štátne reformné reálne gymnázium, založené v roku 1919. V prvej polovici 20. storočia tu pôsobil aj Slovenský spevokol, Spevácky zbor organizovaného robotníctva, Slovenská národná galéria a Turčianska filharmónia, v roku 1938 tu dočasne pôsobila Slovenská vysoká škola technická. V roku 1941 v meste vznikla Slovenská národná knižnica, o rok neskôr tlačiareň Neografia, v januári 1944 tu vzniklo Slovenské komorné divadlo. V období Slovenského štátu bol Martin spolu s Bratislavou kultúrnym centrom krajiny.
Dôležitú úlohu zohral Martin a jeho okolie aj počas Slovenského národného povstania, keď sa tu vytvorilo jadro ilegálneho Revolučného okresného národného výboru a tunajšia posádka prešla na stranu povstalcov. Koncom 2. svetovej vojny, 11. apríla 1945 včasne ráno, bol Martin oslobodený vojskami 1. československého armádneho zboru spolu s rumunskou armádou. Vojská obidvoch armád prišli z dvoch strán takmer súčasne. Dodnes sa tak vedú spory, ktorá jednotka oslobodila Martin ako prvá. Samotnému oslobodeniu mesta predchádzala rozsiahlejšia akcia jednotiek rumunskej a sovietskej armády v oblasti Turca. Po obnovení ČSR bola v roku 1948 začatá výstavba Závodov ťažkého strojárstva, už o rok neskôr sa začala výroba oceľových konštrukcií a žeriavov. Vybudovaná bola tepláreň, podnik Biotika, Divadelná technika, viaceré stavebné závody, rozšírená a zmodernizovaná bola výroba v tlačiarni Neografia, Turčianskych celulózkach, pekárni, mliekarni a Fatre. Budovali sa nové štvrte (Podháj, Sever, Ľadoveň, Košúty a Záturčie) a sídliská, kultúrne i športové zariadenia. Rozšírené bolo Múzeum A. Kmeťa, Múzeum Martina Benku, vybudované bolo Múzeum slovenskej dediny v Jahodníckych hájoch. Otvorené bolo Slovenské národné literárne múzeum a Turčianska galéria.
V roku 1962 bolo v Martine vytvorené pracovisko Lekárskej fakulty Univerzity Komenského, v súčasnosti samostatná Jesseniova lekárska fakulta. Po zmene režimu a ukončení strojárskej výroby nastala v meste zložitá ekonomická situácia a zvýšila sa nezamestnanosť. Postupne sa však vybudovali a otvorili nové prevádzky, podstatne sa znížila aj nezamestnanosť.
24. augusta 1994 bolo mesto Martin zákonom vyhlásené za národné kultúrne centrum Slovákov.
Časti mesta Podľa Štatútu mesta Martin je územie mesta tvorené štyrmi katastrálnymi územiami (Martin, Priekopa, Záturčie, Tomčany) a mesto administratívne pozostáva zo siedmich mestských častí.
Mestské časti Ľadoveň-Jahodníky-Tomčany, Stred, Sever, Košúty, Priekopa, Záturčie, Podháj-Stráne
Sídliská Jahodníky Košúty Ľadoveň Priekopa Sever Záturčie
Osady Mestská Bôrová Podstráne
Obyvateľstvo Martin má v súčasnosti okolo 50 000 obyvateľov (rok 2025). Od roku 1996, keď mesto malo 60 917 obyvateľov, zaznamenáva kontinuálny pokles z dôvodu migrácie ľudí za prácou a sťahovania do okolitých dedín. V roku 2016 klesol Martin z pozície 8. najväčšieho mesta na Slovensku na 9. pozíciu. Nezamestnanosť sa pohybuje okolo 3 %.
Symboly mesta
Erb V modrom štíte na striebornom koni sediaci striebornoodetý zlatovlasý rytier (sv. Martin). Ľavicou si pridržiava červený plášť, v pravici drží zlatý meč. Pred koňom kľačí strieborný zlatovlasý žobrák. Symbol mesta Martin, ktorý ako sídlisko nesporne existoval už v 11. storočí, bol po prvý raz doložený na pečati pripojenej k písomnosti z 20. marca 1375.
Kultúra a zaujímavosti
Pamiatky
Sakrálne pamiatky Rímskokatolícky Kostol svätého Martina, jednoloďová ranogotická stavba s pravouhlym ukončením presbytéria a vežou tvoriacou súčasť jej hmoty z druhej polovice 13. storočia. Stojí na mieste rotundy z prelomu 12. a 13. storočia. Ku kostolu patria dve kaplnky, severná (Priekopská kaplnka) a južná (Jahodnícka kaplnka), z 15. storočia. V období 1544 až 1710 bol s prestávkami evanjelický. V interiéri sa nachádza množstvo gotických detailov, ako je krížová klenba, sedílie, ranogotický portál do sakristie a nástenné maľby vo svätyni. Z renesančného obdobia sa dochovali sepulkrálne pamiatky, náhrobok Františka I. Révaia z roku 1533 a mortuárium Pavla Révaia z roku 1637. Z barokového obdobia sa dochoval súbor oltárov, bočné oltáre sv. Jakuba, Panny Márie, sv. Petra a Pavla z rokov 17391767. Kostol bol obnovený po požiari v roku 1882. Ďalšie zariadenie kostola je novodobé, z obdobia poslednej úpravy zo 70. rokov 20. storočia. Stavba má hladké fasády členené opornými piliermi. Veža je ukončená ihlancovou helmicou. V areáli kostola sa nachádza baroková murovaná zvonica na pôdoryse štvorca z obdobia pred rokom 1821. Fasáda zvonice je členená horizontálnym pásovaním a ukončená ihlancovou helmicou.
Evanjelický kostol, jednoloďová tolerančná stavba s polygonálnym ukončením presbytéria a vežou tvoriacou súčasť jej hmoty z roku 1784. Nachádza sa v areáli ev. fary a školy, bývalého slovenského evanjelického patronátneho gymnázia. V roku 1895 bola pôvodná stavba neorománsky prestavaná staviteľom Samuelom Petrikovichom z Radvane. V interiéri kostola sa nachádza trojramenná empora nesená toskánskymi stĺpmi. Loď je zaklenutá korýtkovou klenbou s lunetovými výsečami. Oltár, kazateľnica a krstiteľnica sú neoklasicistické z roku 1903. Veža na pôdoryse štvorca je v najvyššej úrovni osemhranná, ukončená ihlancovou helmicou.
Ostatné pamiatky Matica slovenská Národný cintorín Turčianska galéria Slovenská národná knižnica Etnografické múzeum Múzeum Andreja Kmeťa Múzeum Martina Benku Múzeum slovenskej dediny Slovenské národné literárne múzeum Slovenské komorné divadlo
V marci 2021 sa po takmer 50 rokoch podarilo nájsť a odkúpiť stĺpy z bývalej martinskej synagógy. Stĺpy sa stanú súčasťou pamätníka martinským obetiam holokaustu.
Turizmus