Cino da Pistoia (* 1270, Pistoia† 1336/1337, tamže) bol taliansky právnik a básnik.
V právnej vede bol jedným z hlavných predstaviteľov školy komentátorov, v poézii tvoril v štýle tzv. „jemného nového štýlu“ (dolce stil novo). Bol priateľom Dante Alighieriho a Francesca Petrarcu.
Život Cino pochádzal z rodiny Sigibuldiovcov (aj Sinibuldiovcov). Jeho rodina patrila ku guelfom. Otcom bol ser Francesco a matkou Diamante di Bonaventura. V detstve navštevoval gramatickú školu, potom odišiel na univerzitu v Bologni, kde študoval právo u Dina Rosoniho, Ramponiho a Francesca d’Accursia. Po tom, čo sa na historickej univerzite naučil základy práva, pokračoval v rokoch 1292 až 1293 na univerzite v Orléanse.
náhľad|vľavo|Cino da Pistoia, Lectura in Codicem, 1. pol. 14. storočia, dnes Schøyen Collection, Oslo, Nórsko Koncom 90. rokov 13. storočia sa vrátil do Bologne a Pistoie, kde sa oženil s Margheritou degli Ughi. V roku 1303 bol však Cino vypovedaný z Pistoje a jeho vyhnanstvo (ktoré strávil v Prate a vo Florencii), trvalo až do roku 1306. Neskôr vkladal nádeje do Henricha VII., ktorého osudy sprevádzal ako poradca Ľudovíta Savojského. Od roku 1314 pôsobil ako sudca v Pistoji a následne aj ako profesor práva v Siene, Perugii, Neapole a azda aj vo Florencii. V Perugii bol jeho žiakom Bartolus de Saxoferrato a v Neapole v rokoch 1330 až 1331 patril medzi poslucháčov jeho prednášok Boccaccio, ktorý v tom čase študoval kánonické právo.
Roku 1333 sa definitívne vrátil do rodného mesta a bol zvolený za gonfaloniéra a neskôr za člena mestskej rady. Zomrel v rodnom meste koncom roka 1336 alebo začiatkom roka 1337. Pochovaný bol v miestnej Katedrále svätého Zenóna, kde ho pripomína pamätník vybudovaný krátko po jeho smrti.
Dielo Na univerzite v Orléanse na Cina zapôsobila dôsledná dialektická metóda Pierra de Belleperche, ktorý rozkladal text na jeho logické prvky a vyvodzoval z neho významy a hodnoty, ktoré už dlhší čas unikali talianskym postglosátorom. Vďaka rozvinutiu tejto metódy býva považovaný za jedného zo zakladateľov komentátorskej školy.náhľad|Giorgio Vasari, Šesť toskánskych básnikov, olej na dreve, 1544, dnes Minneapolis Institute of Art, Minneapolis, USA |vľavoCinovým hlavným právnickým dielom je Lectura in Codicem z rokov 1312 až 1314, rozsiahly komentár k prvým deviatim knihám Codex Iustinianus. Ďalšími jeho dielami sú neúplne zachovaná Lectura in Digestum vetus, početné additiones, traktát De successione ab intestato, a aj celý rad consilia, glossae a quaestiones. Okrem rímskeho práva sa dotkol aj politickej teórie. Ostro vystupoval proti kánonistom a bránil svetskú moc proti zásahom cirkevnej moci. Pochádza od neho metafora, podľa ktorej mal Mesiac predstavovať pápežstvo a Slnko cisárstvo (pozri teória Slnka a Mesiaca), neskôr však pápežstvo aj obhajoval.
Cinova básnická zbierka obsahuje približne dvesto piesní a sonetov. Tvoril v štýle dolce stil novo. Ako básnika ho oceňovali Dante a Petrarca, ktorí boli jeho priateľmi. Príležitostne ho napodobňoval aj Boccaccio. Vo svojich básniach oslavoval viaceré ženy (väčšina však z nich ospevuje jeho bolestnú a beznádejnú lásku k akejsi Selvaggii) a viedol aj veršovanú korešpondenciu s inými básnikmi. Napísal aj báseň pri príležitosti smrti Henricha VII.
Poznámky
Referencie
Iné projekty
Kategória:Narodenia v 1270 Kategória:Úmrtia v 30. rokoch 14. storočia Kategória:Talianski humanisti Kategória:Talianski básnici Kategória:Talianski právni vedci Kategória:Talianski sudcovia Kategória:Talianski šľachtici