Nemecká strana () bola politická strana karpatských Nemcov, ktorá pôsobila na území Slovenska v období 2. Česko-slovenskej republiky a Slovenskej republiky.

História strany Karpatonemecká strana

Predchodkyňa Nemeckej strany Karpatonemecká strana vznikla v Júli 1928 v mestečku Vondrišel. Za cieľ si kládla zjednotiť všetkých príslušníkov nemeckej menšiny na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi. Spočiatku sa k Československu stavala lojálne a spolupracovala najmä s aktivistickými stranami ako Zväz poľnohospodárov (Bund der Landwirte) a Nemecké pracovné a hospodárske spoločenstvo (Deutsche Arbeits- und Wahlgemeinschaft). Na podporu svojej činnosti si začala vytvárať rôzne spolky a organizácie, napr. Deutscher Kulturverband, Deutscher Turnverein a pod. Jej „pročeskoslovenská” orientácia sa pomerne rýchlo začala vytrácať po nástupe Adolfa Hitlera k moci v Nemecku a svoju politiku začala orientovať na Sudetonemeckú stranu, ktorá mala k Československu negativistický postoj. Svojou činnosťou prispela k zhoršeniu vnútropolitickej a zahraničnopolitickej situácie spoločného štátu. Počas krízy tesne pred Mníchovskou dohodou bola jej činnosť (podobne ako v prípade Sudetonemeckej strany) zakázaná. 17. septembra 1938 strana zastavila svoju činnosť a jej predseda Franz Karmasin ušiel do Viedne.

Vznik Nemeckej strany Potom, ako si 6. októbra 1938 Hlinkova slovenská ľudová strana vynútila od pražskej vlády autonómiu Slovenskej krajiny, Franz Karmasin sa vrátil z dočasného exilu vo Viedni a začal rokovať s predstaviteľmi ustanovujúcej sa autonómnej slovenskej vlády. Výsledkom bolo 10. októbra 1938 povolenie založenia novej „Nemeckej strany“ () ako jediného politického zoskupenia slovenských Nemcov s nacionálnym socializmom ako ideológiou a hákovým krížom ako symbolom. Slovenská vláda zároveň zriadila štátny sekretariát pre záležitosti Nemcov. Karmasin mal zastaviť propagandu za pripojenie Bratislavy k Nemeckej ríši a sprostredkovať slovenskej vláde styk s nacistickými pohlavármi. Predstavitelia strany (F. Karmasin, S. Keil, J. Steinhübl a A. Gabriel) sa dostali na jednotnú kandidátku pre voľby do Snemu slovenskej krajiny v decembri 1938 a F. Karmasin s J. Steinhüblom boli zvolení za poslancov Slovenského snemu.

Vzdanie sa myšlienky „anschlussu“ slovenskej metropoly prinieslo rozčarovanie nemeckého robotníctva v Bratislave. Namiesto toho Karmasin priniesol slogan o „predsunutej stráži nemectva“ v stredovýchodnej Európe, čo bolo však len zásterkou definitívneho cieľa privteliť Slovensko k Nemeckej ríši a z Nemcov vytvoriť vodcovskú skupinu v krajine. Všetky nemecké spolky boli rozpustené a ich majetok prevedený na DP. Silno oslabená Spišská nemecká strana (ZDP) sa pokúsila mobilizovať promaďarsky naladené nemecké obyvateľstvo za pripojenie Spiša k Maďarsku, no tento pokus nevyšiel a Karmasin navyše dosiahol, že nemecké obce Štós a Medzev ostali po 1. viedenskej arbitráži na Slovensku. V decembri 1938 sa Franz Karmasin stal pri návšteve Medzeva 14. decembra 1938 predmetom atentátu.

Po týchto udalostiach sa ZDP stiahla do ústrania a po vyhlásení Slovenskej republiky ohlásila pozastavenie činnosti.

Organizácia strany Strana bola organizovaná na vodcovskom princípe (predseda strany mal oficiálny titul „vodca nemeckej národnostnej skupiny na Slovensku“. S výnimkou Židov, vysokopostavených funkcionárov strán stojacich v opozícii proti KDP, Čechov a Slovákov sa strana snažila podchytiť a nahnať do svojich štruktúr všetkých Nemcov. V prípade Čechov dokonca privierala zrak, pokiaľ dotyčný vedel preukázať nemeckých predkov, tým strana získala niekoľko stoviek nových členov, ktorým inak hrozilo vyhostenie do Protektorátu Čechy a Morava.

Prostredníctvom svojich masových organizácií („Deutscher Kulturverband“, „Deutscher Turn und Sportverband, DTSV“ a iných) úplne ovládla hospodársky, politický a verejný život okolo 150 000 príslušníkov nemeckej menšiny na Slovensku, s výnimkou úzkej vrstvy antifašistov, predovšetkým komunistov. V polovici októbra 1941 registroval Hlavný organizačný úrad DP 60 997 platiacich členov.

Vodcom strany bol F. Karmasin, vedúcimi predstaviteľmi J. Steinhübl, K. Hauskrecht, E. Matl, tlačovým orgánom Deutsche Stimmen, ideológiou bol antikomunizmus, nacizmus, antisemitizmus, nacionalizmus a nadradenosť nad Slovanmi. Istú vnútrostranícku opozíciu predstavoval J. Steinhübl, ktorý ako katolícky kňaz pri vstupe do politiky dúfal v dosiahnutie modu vivendi medzi katolicizmom a nacizmom, no zistil, že tieto smery sú nekompatibilné. Pri zasadzovaní o záujmy cirkvi sa dostal do sporu s Franzom Karmasinom, čo ho takmer stálo v roku 1943 mandát v Slovenskom sneme. Druhým zdrojom (neideologickej) opozície bol fakt, že samotný Karmasin pochádzal z Česka a dôležité posty zveroval svojim dôverníkom, zväčša sudetským Nemcom, čo vyvolávalo nevôľu slovenských Nemcov. Rozhodujúca bola Karmasinova podpora z Berlína.

Ako „vnútornú úderku a výchovný nástroj“ si strana budovala po vzore ríšskonemeckých SA osobitné ozbrojené úderné oddiely Freiwillige Schutzstaffel, FS. Tie slúžili aj ako skrytá rezerva pre Waffen-SS. FS boli legalizované nariadeniami slovenskej vlády 240/1939 Sl.z. o Freiwillige Schutzstaffel z júla 1939 a nariadením 311/1939 Sl.z. zo dňa 21. decembra 1939 o Freiwillige Schutzstaffel a Deutsche Jugend. Tieto nariadenia umožňovali nasadzovať FS ako pomocnú políciu. FS však často svoje kompetencie na základe tajného poverenia strany prekračovali, najmä pri vykonávaní protižidovských opatrení vlády, napríklad pri v apríli 1939 v Piešťanoch a v septembri 1939 v Kežmarku. Počet členov FS narástol z 4 600 v marci 1939 na 7 800 v júni 1944, rady ale prerieďovali nábory na prácu do Nemecka a do Waffen-SS. Na čele FS stál Walter Donath, po jeho smrti na východnom fronte v roku 1943 Ferdinand Klug a od konca februára 1945 Georg Heim z Banátu.

Významné miesto medzi organizáciami DP zaujímala „Nemecká mládež“ (), ktorá po vzore Hitlerjugend mala za úlohu vychovávať z 1018 ročných detí národných socialistov. Krajinskými vodcami DJ boli Ferdinand Klug a Matthias Latzko, príslušníci Waffen-SS. DJ mala 13 700 členov v marci 1939 a 21 900 koncom roku 1942.

Formálne bola programom strany požiadavka rovnakých práv pri uplatňovaní sa Nemcov v hospodárskom a verejnom živote Slovenska, hoci v skutočnosti mala nemecká menšina v Slovenskej republike výsadné postavenie. Vodca DP vo funkcii štátneho sekretára mal pri riešení hospodárskych a politických záležitostí Slovenskej republiky rozhodujúce slovo. Strana bola predĺženou rukou hitlerovského Nemecka na Slovensku, riadená priamo z Berlína. Pomáhala hitlerovcom využívať hospodársky a ľudský potenciál Slovenska pre chod ich vojnovej mašinérie, vykonávala pre nich špionážnu a spravodajskú činnosť, spolupracovala s ich bezpečnostnými orgánmi pri prenasledovaní odbojového hnutia.

DP podporovala nemecký nábor pracovných síl na Slovensku, okrem iného v očakávaní vyriešenia problému nezamestnanosti nemeckej menšiny najmä v Hauerlande. Dostala sa pritom aj do sporu so slovenskou vládou, ktorá prechodne v apríli 1940 stopla nábor, no po nemeckom nátlaku ho obnovila. O prácu v Nemecku vládol medzi slovenskými Nemcami vysoký záujem až do zahájenia spojeneckého bombardovania v rokoch 1942/1943, no aj tak v roku 1943 odišlo za prácou do Nemecka 20 000 slovenských Nemcov.

Vedenie DP štylizovalo stranu a „Volksgruppe“ do pozície priekopníka radikálneho riešenia židovskej otázky na Slovensku. Členovia FS a DJ sa na popud strany dopúšťali násilností na židovskom obyvateľstve už od jesene 1938 v súvislosti s vysťahovávaním Židov bez domovskej príslušnosti na Slovensku do Maďarska. Po vzniku Slovenskej republiky protižidovská agresivita etnických Nemcov vzrástla. V prípadoch, keď v prospech Židov zasahovala polícia, boli páchatelia po intervenciách funkcionárov DP prepúšťaní na slobodu. Ani po prijatí Židovského kódexu nebolo vedenie DP spokojné a Karmasin pre „Volksgruppe“ nárokoval nadproporčný podiel na zabavenom majetku Židov. Slovenská protistrana odmietala tieto požiadavky akceptovať poukazovaním na percentuálne zastúpenie nemeckého obyvateľstva (4.83%).

Postupné odcudzovanie sa Nemcov a Slovákov sa rokmi stupňovalo aj vďaka vyhláseniam vedenia DP, že „Nemci sú vo všetkom jednoducho lepší ako Slováci“. Nemecký národovecký boj () sa eskaloval najmä v Bratislave. Tá mala ešte do polovice 19. storočia nemeckú väčšinu, no ako sídlo vlády a parlamentu získala enormne na význame pre Slovákov. DP odpovedala na snahu o slovakizáciu veľmi podráždene a poukazovala na korupciu, rodinkárstvo a uprednostňovanie Slovákov pri osadzovaní miest vo verejnej správe, prideľovaní verejných zákaziek a privlastňovaní si podnikov vedených Židmi. Exemplárnym príkladom zostrovania sa vzťahov sa stal spor o ruinu Bratislavského hradu. Slovenská vláda sa v rokoch 19421943 zaoberala plánom strhnúť zvyšky múrov a postaviť univerzitné mestečko a vládnu štvrť. Po Karmasinovej intervencii u ríšskych orgánov sa mu podarilo dosiahnuť zastavenie plánov a ministerský predseda Vojtech Tuka musel osobne sľúbiť nemeckému ministrovi zahraničia Joachimovi von Ribbentrop, že sa v tejto veci nebude ďalej pokračovať.

Slovenské národné povstanie Odcudzovanie Slovákov a Nemcov vyvrcholilo v lete 1944. Potom, ako slovenská vláda súhlasila so vstupom nemeckých vojsk, aby potlačili partizánske aktivity, medzi nimi aj napádanie príslušníkov nemeckej menšiny, sa armáda vyhlásením SNP postavila aj za účasti asi 300400 miestnych Nemcov jednotkám Wehrmachtu a Waffen-SS. Naopak vedenie DP a nemeckej „Volksgruppe“ sa organizovaním ozbrojených jednotiek Heimatschutz postavilo na stranu nemeckých okupačných vojsk a podieľalo sa na krutej perzekúcii povstalcov a odporcov režimu.

Na povstaleckom území bola Nemecká strana rozpustená nariadením Slovenskej národnej rady č. 4 zo dňa 1. septembra 1944 spolu s HSĽS, Magyar Nemzeti Párt, Hlinkovou Gardou, Freiwillige Schutzstaffel, Hlinkovou mládežou a Deutsche Jugend.

Retribučné procesy s členmi strany Po skončení druhej svetovej vojny prebiehali na Slovensku snahy o potrestanie vojnových zločincov. Tie sa uskutočňovali pod hlavičkou nariadenia SNR č. 33/1945 zo dňa 15. mája 1945 o potrestaní fašistických zločincov, okupantov, zradcov a kolaborantov a o zriadení ľudového súdnictva.

Retribúcia bola zasadená do kontextu „defašizácie“súboru opatrení v československom právnom poriadku na „fašistov alebo fašistických metód z verejného života“. Tento súbor opatrení zahŕňal politickú defašizáciu (rozpustenie politický strán a organizácii ako HSĽS, Hlinkovej gardy, Hlinkovej mládeže, Deutsche Partei, Magyar Nemzeti Párt), majetkoprávnu defašizáciu (zaistenie nemeckých a arizovaných podnikov, zamedzenie scudzovania nehnuteľností, konfiškácia a urýchlené rozdelenie pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov a zradcov a nepriateľov slovenského národa), defašizácia štátu a verejného sektora (preverovanie štátnej a národnej spoľahlivosti štátnych a verejných zamestnancov) a retribúciu ako trestnoprávnu defašizáciu.

V rámci retribučných procesov Národný súd v Bratislave odsúdil na trest smrti funkcionárov DP Sigmunda Keila (poprava sa uskutočnila 26. júna 1946) a Josefa Steinhübla (tomu ale bola udelená milosť a nebol popravený). Franz Karmasin bol odsúdený 22. júna 1948 na smrť v neprítomnosti.

Poznámky

Referencie

Kategória:Nemci na Slovensku Kategória:Politické strany v Česko-Slovensku Kategória:Slovenská republika 1939 – 1945 Kategória:Zaniknuté politické strany na Slovensku