Luis Buñuel (* 22. február 1900, Calanda, Španielsko – † 29. júl 1983, Mexiko) bol španielsky filmový režisér a scenárista, od roku 1949 mexický občan. Patril k hlavným predstaviteľom surrealizmu, ktorého zásady podľa Encyclopaedie Britannicy prestupovali jeho život aj dielo. Debutoval so Salvadorom Dalím krátkym filmom Andalúzsky pes (1929), tridsaťpäť rokov pôsobil v Mexiku a najznámejšie diela nakrútil vo Francúzsku a v Španielsku. Získal Zlatú palmu za Viridianu (1961), Zlatého leva v Benátkach za Krásku dňa (1967) a Oscara za najlepší cudzojazyčný film za Skrytý pôvab buržoázie (1972).

Život

Mladosť Narodil sa v Calande v severovýchodnom Španielsku ako najstarší zo siedmich detí zámožného otca, ktorý zbohatol v Havane. Rodina sa čoskoro po jeho narodení presťahovala do Zaragozy, kde vychodil jezuitské gymnázium; náboženstvo neskôr odmietol a do smrti zostal ateistom. V roku 1917 začal študovať na univerzite v Madride a býval v študentskej rezidencii Residencia de Estudiantes, kde sa spriatelil s Federicom Garcíom Lorcom a Salvadorom Dalím. Štúdium ukončil v roku 1924; tri roky pracoval v madridskom Prírodovednom múzeu.

Paríž a surrealizmus V roku 1925 odišiel do Paríža, kde písal filmové recenzie pre madridské noviny a pracoval ako asistent pri nakrúcaní. S Dalím napísal a sám režíroval krátky film Andalúzsky pes (1929), ktorého scéna s britvou prerezávajúcou oko sa stala slávnou; film mal veľký úspech aj škandál a André Breton prijal oboch autorov do surrealistického krúžku. Druhý film Zlatý vek (L'Âge d'or, 1930) financovali vikomt Charles de Noailles a jeho manželka; pravicoví demonštranti zdemolovali kino, ktoré ho premietalo, a cenzúra ho zakázala. Do kín sa vrátil až po päťdesiatich rokoch.

Po vyhlásení republiky sa vrátil do Španielska. Nakrútil dokument Las Hurdes (Tierra sin pan, 1933) o biede v odľahlom horskom kraji a pre madridskú spoločnosť Filmófono produkoval ľudové filmy. Počas občianskej vojny stál na strane republiky a pracoval pre ňu v Paríži; potom odišiel do Spojených štátov. V New Yorku pracoval pre filmové oddelenie Múzea moderného umenia, odkiaľ pre svoju politickú minulosť musel odísť, a v Hollywoode sa živil dabingom filmov do španielčiny.

Mexiko V roku 1946 sa usadil v Mexiku a v roku 1949 prijal mexické občianstvo. Producent Óscar Dancigers ho najal na lacné komédie a muzikály; Buñuel ich pripravoval tak presne, že sa zmestil aj do skromných rozpočtov. Po úspechu filmu El gran calavera (1949) nakrútil Los olvidados (1950), drámu o násilí medzi chlapcami z predmestí Mexika. Niektorí Mexičania ho považovali za urážku, no na festivale v Cannes v roku 1951 dostal Buñuel cenu za réžiu. Pôvodný negatív filmu je od roku 2003 zapísaný v registri UNESCO Pamäť sveta.

V mexickom štúdiovom systéme nakrútil dvadsať filmov. Podľa Treccaniho encyklopédie ich kritika neprávom považovala za menej hodnotné; stačí vraj oškrabať nános melodrámy či ľudovej komédie a objavia sa režisérove posadnutosti – erotizmus, ironické náboženské narážky a sila vizuálnych nápadov. Harvardský filmový archív medzi uznávané majstrovské diela jeho mexických rokov radí Él, Los olvidados, El ángel exterminador a Simón del desierto. Za Nazarína (1958) o kňazovi, ktorý sa márne snaží žiť v chudobe podľa Kristovho vzoru, dostal medzinárodnú cenu v Cannes 1959. V roku 1954 bol členom poroty v Cannes.

Viridiana a návrat do Európy V roku 1960 sa vrátil do Európy a porušil svoj sľub, že vo frankistickom Španielsku nikdy nebude nakrúcať. Viridiana (1961) mala podľa scenára adaptovať román Benita Péreza Galdósa, no Buñuel z neho takmer nič nepoužil; slávna scéna hostiny žobrákov napodobňuje Leonardovu Poslednú večeru. Frankistický režim sa film pokúsil potlačiť, no negatív už bol prepašovaný do Francúzska. Film získal Zlatú palmu.

V Mexiku potom nakrútil Anjela skazy (El ángel exterminador, 1962), bájku o hosťoch na večierku, ktorí nedokážu odísť z domu svojich hostiteľov, a Simón del desierto (1965), za ktorý dostal Osobitnú cenu poroty v Benátkach. Vo Francúzsku adaptoval román Octava Mirbeaua Denník komornej (1964); scenár napísal s Jeanom-Claudom Carrièrom, ktorý sa stal jeho stálym spolupracovníkom.

Posledné francúzske filmy Od roku 1966 žil a tvoril vo Francúzsku; podľa Treccaniho to bolo jeho najplodnejšie obdobie. Kráska dňa (Belle de jour, 1967) s Catherine Deneuvovou podľa románu Josepha Kessela, o žene zo strednej vrstvy, ktorá popoludnia trávi ako prostitútka, získala Zlatého leva v Benátkach. Nasledovali Mliečna cesta (La Voie lactée, 1969) o sporoch o vieru a herézach a Tristana (1970) podľa Galdósovho románu, odohrávajúca sa v Tolede; bola nominovaná na Oscara za najlepší cudzojazyčný film.

Skrytý pôvab buržoázie (Le charme discret de la bourgeoisie, 1972), v ktorom skupine bohatých mešťanov stále niečo preruší spoločné jedlo, získal Oscara za najlepší cudzojazyčný film a Buñuel s Carrièrom boli nominovaní za scenár. V Prízraku slobody (Le fantôme de la liberté, 1974) sa podľa Kúdelovej nechal unášať náhodou, ktorú spolu so záhadou považoval za jediný zvrchovaný princíp sveta. Posledný film Ten temný objekt túžby (Cet obscur objet du désir, 1977) podľa románu Pierra Louÿsa zveril hlavnú ženskú postavu dvom herečkám naraz; film uzavrel festival v San Sebastiáne a získal dve nominácie na Oscara, za cudzojazyčný film a za scenár.

V roku 1982 mu festival v Benátkach udelil Zlatého leva za celoživotné dielo. V tom istom roku vyšla jeho autobiografia Mon dernier soupir (slov. Do posledného dychu).

Smrť Zomrel 29. júla 1983 v nemocnici v Mexiku. Podľa denníka El País bol hospitalizovaný od 2. júla pre zlyhanie pečene, obličiek a srdca; na vlastné želanie nebol vystavený v Paláci výtvarných umení a jeho telo bolo v úplnom súkromí spopolnené. Herec Fernando Rey a scenárista Carrière vyjadrili hlboký žiaľ a Carrière ho prirovnal ku Goyovi.

Odkaz The New York Times ho vo svojom nekrológu nazval ikonoklastom, moralistom a revolucionárom, ktorý bol v mladosti vodcom avantgardného surrealizmu a o pol storočia neskôr jedným z vedúcich svetových filmových režisérov; bol zaujatým odporcom organizovaného náboženstva, najmä katolíckej cirkvi, a meštiactva. Orson Welles o ňom povedal: „Je to hlboko kresťanský človek a nenávidí Boha tak, ako to dokáže iba kresťan.“ Andalúzsky pes sa v ankete kritikov časopisu Sight & Sound z roku 2012 umiestnil na 93. mieste. Mexické ministerstvo kultúry ho pri 120. výročí narodenia označilo za jednu z osobností „zlatej éry“ mexického filmu.

Filmografia (výber) Rok Film Poznámka 1929 Andalúzsky pes (Un chien andalou) so Salvadorom Dalím 1930 Zlatý vek (L'Âge d'or) 1933 Las Hurdes (Tierra sin pan) dokument 1950 Los olvidados cena za réžiu v Cannes 1951 1952 Él 1955 Ensayo de un crimen 1958 Nazarín medzinárodná cena v Cannes 1959 1961 Viridiana Zlatá palma 1962 Anjel skazy (El ángel exterminador) 1964 Le journal d'une femme de chambre 1965 Simón del desierto Osobitná cena poroty v Benátkach 1967 Kráska dňa (Belle de jour) Zlatý lev 1969 Mliečna cesta (La Voie lactée) 1970 Tristana nominácia na Oscara 1972 Skrytý pôvab buržoázie (Le charme discret de la bourgeoisie) Oscar za cudzojazyčný film 1974 Prízrak slobody (Le fantôme de la liberté) 1977 Ten temný objekt túžby (Cet obscur objet du désir) 2 nominácie na Oscara

Referencie

Iné projekty

Externé odkazy

Zdroj

Kategória:Španielski filmoví režiséri Kategória:Mexickí filmoví režiséri Kategória:Narodenia v 1900 Kategória:Narodenia 22. februára Kategória:Úmrtia v 1983 Kategória:Úmrtia 29. júla