STS-107 bola posledná misia raketoplánu Columbia. 1. februára 2003, počas pokusu o pristátie, keď kvôli poškodeniu tepelnej ochrany na krídle do raketoplánu vnikla žeravá plazma a spôsobila jeho deštrukciu, zahynuli všetci siedmi členovia posádky. Príčinou poškodenia tepelného štítu bol kus izolačnej peny, ktorý odpadol z externej palivovej nádrže počas štartu raketoplánu (viac informácií v hlavnom článku Havária raketoplánu Columbia). Spolu s haváriou raketoplánu Challenger patrí medzi dvojicu kozmických katastrof s najvyšším počtom obetí.
Cieľom letu boli predovšetkým vedecké biologické experimenty v mikrogravitácii. Z tohto dôvodu niesla Columbia vo svojom nákladovom priestore laboratórium Spacehab a ďalšie vedecké vybavenie. Z vedeckej stránky, pre experimenty, ktoré boli dokončené v kozme, bol let STS-107 úspešný. Avšak aj v dôsledku incidentu sa let STS-107 stal poslednou vedeckou misiou v programe raketoplánov a prispel k ukončeniu programu.
Na palube Columbie po prvýkrát letel do vesmíru prvý a doteraz tiež jediný občan štátu Izrael - Ilan Ramon. Členkou posádky bola tiež prvá astronautka narodená v Indii - Kalpana Chawlová.
Posádka Rick D. Husband (veliteľ) 8 px|Člen červenej zmeny – štyridsaťpäťročný plukovník vojenského letectva narodený v Amarille v Texase. Bývalý testovací pilot sa astronautom stal až na štvrtý pokus v roku 1994. Nalietal viac než 3 800 hodín so 40 rôznymi druhmi lietadiel. Slúžil ako pilot-inštruktor. William C. McCool (pilot) 8 px|Člen modrej zmeny – štyridsaťjedenročný pilot narodený v San Diegu (štát Kalifornia). V Texase absolvoval v roku 1983 ako druhý najlepší študent svojej triedy námornú akadémiu. Bol americký námorný veliteľ, v roku 1986 začal svoju kariéru pilota lietaním s Navy. Pilotoval 24 rôznych druhov lietadiel vrátane EA-6B Prowler. V roku 1992 sa stal skúšobným pilotom a v roku 1996 astronautom. Bol to jeho vôbec prvý let. David M. Brown (prvý letový špecialista) 8 px|Člen modrej zmeny – štyridsaťšesťročný pilot a lekár narodený v Arlingtone vo Virgínii. V roku 1990 sa stal námorným pilotom, nalietal celkove 1 700 hodín. Stal sa prvým lekárom po desiatich rokoch, ktorý bol v námorníctve vybraný do pilotného výcviku. Pre neho to bol prvý let do vesmíru. Kalpana Chawlová (druhý letový špecialista) 8 px|Člen červenej zmeny – štyridsaťjedenročná Indka, ktorá sa prisťahovala do USA v roku 1980, bola astronautkou od roku 1994. Pri lete STS-87 v roku 1996 zavinila chybu, ktorá spôsobila uvoľnenie vedeckého satelitu. Ostatní členovia posádky potom museli vystúpiť do vesmírneho priestoru a zachytiť ho. Michael P. Anderson (tretí letový špecialista – veliteľ užitočného zaťaženia) 8 px|Člen modrej zmeny – štyridsaťtriročný podplukovník zodpovedný za vedecké experimenty. Narodil sa v Plattsburghu v štáte New York. Na Creighton univerzity v Omahe získal magisterský titul. Vojenský pilot, nalietal 3 000 hodín a stal sa tiež pilotom-inštruktorom. NASA ho vybrala v roku 1994 ako jedného z mála astronautov tmavej farby pleti. Už raz letel do vesmíru ako člen posádky misie STS-89. Laurel B. Clarková (štvrtý letový špecialista) 8 px|Člen červenej zmeny – štyridsaťjedenročná lekárka s praxou na ponorkách sa stala astronautkou v roku 1996. Na palube Columbie asistovala pri vedeckých experimentoch. Ilan Ramon (špecialista pre užitočné zaťaženie) 8 px|Člen červenej zmeny – štyridsaťosemročný plukovník izraelského letectva a prvý Izraelčan vo vesmíre. Jeho matka a babička prežili Osvienčim. Ramon bojoval v dvoch vojnách a zúčastnil sa náletu na iracký jadrový reaktor Ossirak začiatkom 80. rokov. Počas nasledujúcich 9 rokov získal prax v lietaní s A-4 Skyhawk, F-16 a Mirage IIIC a tiež absolvoval tréning v Hill Air Force Base v Utahu. Nalietal 4 000 hodín.
Posádka trénovala na túto misiu celkove 4 811 hodín a tréning prebiehal v 16 odlišných simulátoroch. 23. apríla 2002 sa k tréningu posádky pridal Orbiter Flight Control Team (doslova kontrolný tím letu orbitera) a 22. októbra aj Ascent/Entry Flight Control Team (výstupný/návratový kontrolný tím).
Emblém misie left|125px Ako každá misia, aj STS-107 mala svoj emblém. Mal tvar pôdorysu kozmického raketoplánu, pričom v jeho strede bolo označenie mikrogravitácie (bezváhového stavu) - μg. Ten smerom nahor prechádzal do symbolu astronautov - hviezdy s troma pruhmi obopnutými kruhom. Na pravej strane je symbolicky znázornená Zem, nad ktorou vychádza Slnko. Východ Slnka symbolizuje úsvit novej éry mikrogravitačného výskumu. Povrch Zeme zviera so znakom astronautov uhol 39°, lebo Columbia obiehala Zem po dráhe so sklonom 39° k rovníku. Na ľavej strane je súhvezdie Holubica (po latinsky Columba). Jeho sedem hviezd symbolizuje sedem astronautov, celé súhvezdie zároveň symbolizuje mier na Zemi. Po obvode emblému sú mená členov posádky a pri mene Ilana Ramona je navyše malá vlajka štátu Izrael.
Cieľ letu Cieľom letu boli predovšetkým vedecké biologické experimenty v mikrogravitácii. Dôraz sa kládol na lekárske experimenty, ale realizované boli aj pokusy z oblasti technologického a materiálového výskumu. V nákladovom priestore raketoplánu sa nachádzalo laboratórium Spacehab, model RDM (Double Research Module - doslova dvojitý výskumný modul) slúžiace na experimenty v mikrogravitácii, a externá prístrojová plošina FREESTAR (Fast Reaction Experiments Enabling Science Technology Applications and Research).
Problémy pred štartom STS-107 bola jediná vedecká misia, ktorá prekonala škrty v rozpočte NASA. Pôvodné plány totiž hovorili o jednej vedeckej misii každý rok od roku 2001. Postupným znižovaním rozpočtu však z celého plánovaného radu misií zostala len misia Columbia STS-107. Aj tá však bola postupne odkladaná, pretože prednosť malo zásobovanie a výmena posádok Medzinárodnej vesmírnej stanice (ISS). Do hry vstúpili aj technické problémy. Columbia už od roku 1999 prechádzala rozsiahlou úpravou (Orbiter Maintenance Down Period), ktorá zahŕňala dôkladnú údržbu, kontrolu a modernizáciu raketoplánu. Táto kontrola sa však predĺžila a tak sa prvý termín štartu (11. január 2001) stal nereálnym. Počas nasledujúcich dvoch rokov došlo k 13 ďalším odkladom. Keď bol raketoplán konečne v letuschopnom stave, bolo prijaté rozhodnutie, že najprv sa uskutoční misia STS-109 - servisná misia k Hubblovmu vesmírnemu ďalekohľadu. Štart misie STS-107 bol plánovaný na júl 2002, ale z dôvodu ďalších technických problémov bol opäť odložený.
Lety raketoplánov nie sú označované podľa poradia, v akom štartujú, ale podľa poradia, v akom boli naplánované. Poradie ich štartu sa môže meniť z finančných, technických a iných dôvodov. Z tohto dôvodu mala misia označenie STS-107, hoci nasledovala po misii STS-113 a v skutočnosti bola 113. letom raketoplánu a 28. štartom orbitera Columbia.
Priebeh letu Štart right|210px|Štart raketoplánu Columbia STS-107 Cesta Columbie začala 12. marca 2002, kedy bol raketoplán presunutý do prípravného hangáru OPF (Orbiter Processing Facility). Tam bola do jej nákladového priestoru vložená najprv prístrojová paleta EDO (25. apríla 2002). 6. júna ju nasledovali Spacehab a FREESTAR a 31. októbra boli dvere do nákladového priestoru orbitera uzavreté. 18. novembra 2002 bola Columbia presunutá do montážnej haly VAB, kde bola o dva dni neskôr pripojená k hlavnej palivovej nádrži ET a pomocným motorom SRB. 9. decembra 2002 sa začala premiestňovať na odpaľovaciu rampu 39-A. Odpočítavanie bolo zahájené 13. januára 2003 v stave T-43 hodín. Prípravu na štart a samotný štart sprevádzali zvláštne bezpečnostné opatrenia, hlavne kvôli prítomnosti izraelského astronauta na palube. 7 hodín 20 minút pred štartom začal pozemný personál plniť nádrž ET pohonnými hmotami. Posádka začala do orbitera nastupovať o 8:30 UT. Prvý nastúpil veliteľ Rick Husband, posledná (v čase 13:45) Kalpana Chawlová. Vstupný prielez bol uzavretý o 14:17.
Štart prebehol úspešne vo štvrtok 16. januára 2003 o 15:39:00 UT. Išlo celkove o 113. štart v programe Space Shuttle a celkove tretí kozmický štart v roku 2003. V čase 15:40:21 UT diaľkové kamery zistili odtrhnutie časti tepelnej izolácie nádrže ET a jeho zásah do ľavého krídla orbitera. Rýchlosť kolízie bola vypočítaná na /s, hmotnosť úlomku na 1,2 kg. Podľa vtedajšieho úsudku technikov to nemohlo spôsobiť vážnejšie poškodenie krídla ani jeho tepelnej ochrany. Práve tento náraz úlomku izolačnej peny do krídla sa však stal raketoplánu osudným. Štart pokračoval ďalej bez problémov. 2 minúty a 7 sekúnd po štarte sa od nádrže ET oddelili pomocné motory SRB a pristáli v Atlantickom oceáne. Odtiaľ boli vylovené v znovupoužiteľnom stave. Spodná časť jedného z týchto motorov bola o mnoho rokov neskôr použitá na stavbu pomocného motora rakety SLS pri misii Artemis 1.
O 15:47:30 UT boli vypnuté hlavné motory SSME (Space Shuttle Main Engines), a o 16:23 UT bol raketoplán Columbia navedený na operačnú obežnú dráhu dvojminútovým zážihom motorov OMS (Orbital Maneuvering System).
Po dosiahnutí obežnej dráhy misia dostala medzinárodné označenie 2003-003A. Columbia sa dostala na obežnú dráhu 273 a jeden obeh okolo Zeme jej trval 90,14 minút. Sklon dráhy Columbie k rovníku bol 39°. Tento sklon dráhy je veľmi odlišný od sklonu dráh raketoplánov, ktoré lietali na Medzinárodnú vesmírnu stanicu (hlavný cieľ misií raketoplánov v 21. storočí). Takýto sklon bol pre misiu STS-107 zvolený preto, že Columbia pri ňom trávila optimálne množstvo času nad Stredozemným morom oblasťou, ktorá bola cieľom pozorovaní izraelského experimentu MEIDEX.
Dve hodiny po štarte boli otvorené dvere do nákladového priestoru a o ďalšiu hodinu bolo zahájené oživovanie Spacehabu a aktivácia súpravy EDO. Už v prvý deň letu sa uskutočnilo prvé pozorovanie meranie slnečnej konštanty.
Operácie na obežnej dráhe Orbitálne parametre:
Dátum Orbitálna inklinácia(sklon dráhy k rovníku) Doba obehu (min) Výška apogea Výška perigea16. január 200339,01°90,1420. január 200339,02°90,0923. január 200339,02°90,0326. január 2003 39,02°89,9731. január 200339,02°89,92
Let STS-107 prebiehal takmer bez problémov. Základná náplň experimentov bola dokončená s dvojdenným predstihom. Misiu narušili len dva malé technické problémy. Prvým bola porucha separátorov kondenzovanej vzdušnej vlhkosti klimatizačného systému, ktorá nastala 18. januára. Druhým problémom bol skrat na jednom z dvojice separátorov kondenzovanej vody, ku ktorému došlo nasledujúceho dňa. Z tohto dôvodu muselo byť obmedzené chladenie vzduchu, aby bolo možné udržiavať na prijateľnej úrovni chladenie elektroniky. Tým však začala stúpať teplota na palube Spacehabu. Obidva problémy sa však posádke podarilo úspešne odstrániť. Po zvýšení klimatizačného výkonu na obytnej palube Columbie sa podarilo teplotu na palube Spacehabu udržať v rozpätí 24 až 25 °C. right|thumb|Pohľad cez spojovací tunel do Spacehabu. V zábere je astronaut Michael Anderson Celkove bolo úspešne vykonaných viac než 80 experimentov. Posádka pracovala nepretržite v dvoch dvanásťhodinových zmenách (tzv. červená a modrá zmena). Modrú zmenu tvorili Brown, McCool a Anderson, červenú Chawlaová, Husband, Clarková a Ramon. 27. januára o 17:36 UT sa podarilo červenej zmene nadviazať spojenie s posádkou Medzinárodnej vesmírnej stanice. V priebehu letu sa uskutočnili celkove štyri tlačové konferencie. Tá hlavná za účasti všetkých členov posádky prebehla 29. januára. Najväčšiu pozornosť na palube pútal prvý izraelský astronaut Ilan Ramon, kvôli ktorému sa uskutočnila samostatná tlačová konferencia 20. januára. Ramonov brat po havárii povedal: “Hovoril, že je taký šťastný, že sa ani nechce vrátiť späť na Zem… a nevrátil sa.”