Uhorsko (iné názvy pozri nižšie) bol multietnickýGerhard Stickel: National, Regional and Minority Languages in Europe štát v Karpatskej kotline od roku 895/896 do roku 1918. Do roku 1000/1001 bol kniežatstvom, a teda sa pre toto obdobie (dnes) nazýva aj Uhorské kniežatstvo. Od roku 1000/1001 do svojho zániku bol kráľovstvom a teda sa pre toto obdobie nazýva aj Uhorské kráľovstvo. Niektorí slovenskí autori (napr. Encyklopédia Slovenska) používajú inú terminológiu: pojmy Uhorské kráľovstvo a Uhorsko považujú za synonymá a namiesto Uhorského kniežatstva hovoria o Gejzovom kniežatstve.
Od roku 1526 do svojho zániku (čiže takmer 400 rokov) bolo Uhorsko integrálnou a trvalou časťou habsburskej monarchie, čiže rakúskej monarchie, preto nemalo vlastných vládcov (jeho vládcami boli panovníci Rakúska, ktorí boli formálne korunovaní aj za uhorských kráľov) a do roku 1867 bolo politicky aj hospodársky riadené z Viedne (hoci formálne malo aj vlastné inštitúcie). Približne od roku 1541 do konca 17. storočia bolo Uhorsko územne obmedzené na dnešné Slovensko, Burgenland a západné Chorvátsko a menšie priľahlé oblasti a nazývalo sa Kráľovské Uhorsko. V rokoch 18041867 bolo Uhorsko zároveň časťou Rakúskeho cisárstva, v rokoch 18671918 bolo zároveň súčasťou Rakúsko-Uhorska a v rokoch 18491867 bolo zároveň (rakúskou) korunnou krajinou.
Uhorsko bolo značne mnohonárodné. Napr. na konci 18. storočia tvorili v Uhorsku (vrátane Sedmohradska, ale bez Chorvátska-Slavónska) podľa rôznych prepočtov Maďari len 29 %Jászi, O.: A nemzeti államok kialakulása és a nemzetiségi kérdés, 1912 alebo len 37,7 %MÉSÁROŠ, J. Zložité hľadanie pravdy o slovenských dejinách. 1. vyd. Bratislava : Veda, 2004. 487 s. ISBN 80-224-0808-5. najmä str. 414 a nasl. obyvateľstva, ostatní obyvatelia boli Nemaďari. V Uhorsku vrátane Chorvátska-Slavónska bol podiel Maďarov ešte nižší. Ani v Uhorsku bez Sedmohradska (a zrejme bez Chorvátska-Slavónska) netvorili Maďari väčšinu, keďže na konci 18. storočia podľa niektorých prepočtov v takto vymedzenom území tvorili 41,55 % obyvateľov. Podrobnosti pozri v článku Národnostné zloženie Uhorska. Ako úradný jazyk sa od počiatku používala latinčina, v rokoch 17841790 a 18491860 nemčina a v rokoch 1836/18441849 a 18601918 maďarčina. Zastúpenie slovanských jazykov (neskôr najmä slovenčiny) bolo také vysoké, že uprostred stredoveku franskí kronikári označovali Uhorsko ako slovanskú krajinu a v polovici 18. storočia sa v hesle Uhorsko Diderotovej encyklopédie tvrdí, že „maďarský jazyk je slovanské nárečie, a teda je príbuzný s jazykmi Čiech, Poľska a Ruska“.Diderotova encyklopédia - H
Názvy Súčasný slovenský názov tohto štátu je UhorskoUhorsko. in: Pravidlá slovenského pravopisuUhorsko. in: Encyklopédia Slovenska VI. 1982. S. 163 (zastarano regionálne aj: UherskoRozpravy zemepisné. in: Slovenský národný učiteľ. 5/1861 S. 73, 74CZAMBEL, Samuel. Príspevky k dejinám jazyka slovenského. 1887, S. 63 (Poznámka: Z textu v šarišskom nárečí.)) alebo uhorský štátuhorský. in: Slovník slovenského jazyka (Peciar). Staršie podoby tohto názvu sú: UhryUhorsko. in: Slovník slovenského jazyka (Peciar) (tento názov v užšom zmysle označuje len vlastné Uhorsko, t. j. Uhorsko bez Chorvátska), Uhorská (alebo zriedkavo Uherská)POVAŽAJ, M. Jednoslovné názvy štátov a krajín v slovenčine. in: Kultúra slova 3/1992 S. 75, 76 , Uhorská krajinaDOHNÁNY, M. Historia povstaňja slovenskjeho z roku 1848. Skalica: Písmom a Tlačivom Fraňa Xaviera Škarnicla a Sinou, 1850, S. 17, 53, 65 (varianty: uhorská krajina, zriedkavo Uherská krajina/uherská krajina), Uhorská zemLEŠKA, Š. O paradoxach. in: Orol Tatránski 62/1847 S. 492 (varianty: uhorská zem, zriedkavo Uherská zem/uherská zem), Uhorská dŕžavaBOKES, F. ed. Dokumenty k slovenskému národnému hnutiu v rokoch 1848-1914. Diel 1867-1884. 1. vyd. Bratislava: Slovenská akadémia vied, 1965, S. 352CHERVEN, F. Uhorsko dľa diela Jeho cis. a kráľ. výsosti dediča trónu Rudolfa: Rakúsko-Uhorská monarchia v písme a v obrazoch. 1891, S. 10 (variant: uhorská dŕžava), HungáriaHungária. in: Slovník slovenského jazyka (Peciar). Cudzojazyčné tvary tohto názvu sú: , , , a , . V užšom zmysle sa názvom Uhorsko označuje len tzv. vlastné Uhorsko (t. j. bez zahrnutia Chorvátska-Slavónska [a v istej dobe aj Rijeky] - pozri napr. v článku Rakúsko-Uhorsko) alebo sa ním označuje len Uhorské kráľovstvo (pozri vyššie v úvode tohto článku).
Názov Uhorsko (a podobné tvary, napr. Uhry) je podľa väčšinového názoru odvodený od slova Uhri. Pojmy Uhorsko a Maďarsko (Uhri a Maďari) sa dnes rozlišujú v slovenčine, češtine, chorvátčine a srbčine, pojmy Maďari a Uhri čiastočne aj v angličtine, nemčine, románskych jazykoch (rumunčine, francúzština, španielčina, taliančina) a podobne; v ostatných jazykoch je pre slová Uhorsko a Maďarsko (Uhri a Maďari) vždy len jeden výraz, teda sa nerozlišuje súčasný štát a bývalé kráľovstvo (, lat. Hungaria, angl. Hungary).
Ako bolo uvedené už vyššie v úvode tohto článku, ako kniežatstvo sa Uhorsko označuje aj ako Uhorské kniežatstvo (písané aj v tvare uhorské kniežatstvoPAULINY, E. Dejiny spisovnej slovenčiny. Od začiatkov až po Ľudovíta Štúra. 1. vyd. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1966, S. 5) alebo Gejzovo kniežatstvo. Názvom uhorské kniežatstvá (t. j. v množnom čísle) sa ale niekedy označujú všetky jednotlivé staromaďarské kniežatstvá v Karpatskej kotline pred vznikom Uhorského kráľovstva.GAŽOVIČOVÁ, Ľ. et al. Prví Arpádovci a ich dynastické sobáše. in: Historická revue, č. 7-8 2005, S. 6
Ako bolo uvedené už vyššie v úvode tohto článku, ako kráľovstvo sa Uhorsko označuje aj názvom Uhorské kráľovstvo (písané aj v tvare: uhorské kráľovstvo). Cudzojazyčné tvary výrazu Uhorské kráľovstvo sú: (lat. Regnum Hungariae/Vngarie, resp. v posledných desaťročiach Königreich Ungarn, maď. Magyar Királyság, chorv. a srb. Kraljevina Ugarska, rum. Regatul Ungariei).
Územie V 14. storočí sa Uhorsko rozkladalo na území dnešných štátov (zoradené podľa abecedy): Bosna a Hercegovina (len severná časť, a to len na začiatku 14. stor.) Česko (len osada Sidonie) Chorvátsko (celé územie okrem Dalmácie, Istrie a všetkých ostrovov) Maďarsko (celé územie) Poľsko (len časť Oravy) Slovensko (celé územie okrem osady Šance) Slovinsko (len Prekmurje) Rakúsko (len Burgenland) Rumunsko (len Sedmohradsko a Banát, na začiatku 14. stor. aj Valašsko) Srbsko (všetko územie na sever od Sávy a Dunaja vrátane dnešnej mestskej časti Belehradu Zemun, na začiatku 14. stor. aj veľká časť dnešného Srbska južne od Dunaja) Ukrajina (len Zakarpatská Ukrajina)
Hlavné mesto Hlavné mestá Uhorska boli: dlhodobo: Ostrihom (do 1256) Stoličný Belehrad (súčasne s Ostrihomom do 1256, potom na niektoré účely sčasti až do 1543) Budín, resp. od roku 1873 Budapešť (1256 – 1315; 14081485; 14901536; 17831918) Vyšehrad (13231408) Bratislava (15361783) prechodne: Temešvár (13151323) Viedeň (14851490) Debrecín (1849)
Dejiny Raný stredovek Príchod Maďarov Starí Maďari (iný názov: Uhri) prenikali na územie od hornej Tisy po Dunaj od roku 896 v čase, keď podnikali nájazdy do Franskej ríše na území dnešnej západnej Európy. Podľa národnej maďarskej legendy ich sem priviedol Arpád, zakladateľ dynastie Arpádovcov. Podľa historických prameňov sem prišli po ich vytlačení z juhovýchodných podkaukazských stepí a pokračovali v nájazdoch do oblasti Panónie, dnešného Balatonu do roku 901.Slovensko, vyd.Perfekt,2008, ss.11-13, Po bitkách pri Bratislave, kde dvakrát utrpeli porážku, sa im podarilo roku 907 zvíťaziť. Postupne tak oslabovali moc Veľkej Moravy, ktorá však pravdepodobne vo forme početných slovanských kniežatstiev sústredených okolo centrálnych hradísk nepriamo pokračovala vo svojej existencii (až kým od roku 1019 Morava nebola ovládnutá Premyslovcami a približne v roku 1100 väčšina Slovenska súčasťou Uhorska).
Približne v roku 925 začal najsilnejší staromaďarský kmeň obsadzovať aj juhozápadné Slovensko (Nitriansko) a iné skupiny paralelne expandovali na území dnešného Rakúska. Nájazdy staromaďarských kočovných kmeňov v Európe sa skončili až po roku 955, kedy boli porazené Franskou ríšou pri rieke Lech pri Augsburgu bavorskými vojskami cisára Ota I. a boli tak donútené sa definitívne stiahnuť z územia na východ od Viedenskej kotliny a usadiť sa v Podunajskej nížine (dnešné Maďarsko). Po tejto bitke sa vtedy juhozápad územia dnešného Slovenska dostal pod nadvládu najsilnejšieho zo 7 kmeňov, náčelníci ktorých boli povraždení za pomoci bavorského panovníka a Gejza, najsilnejší z nich, vládol kmeňu Megyerov (Maďarov), založil neskôr kráľovský rod Arpádovcov.M.Kučera : Cesta dejinami, Stredoveké Slovensko, vyd. Perfekt Bratislava 2002, str.221
Arpádovci (9701301) V rokoch 970 až 997 panoval knieža Gejza na území severozápadného (možno aj juhozápadného) Zadunajska, územia medzi Dunajom, Tisou a Nitrianskym kniežatstvom a zakladal tak štátny útvar so sídlom v Ostrihome. V slovenčine ho nazývame Uhorsko (resp. najprv Gejzovo kniežatstvo a od roku 1000/1001 Uhorsko). O názve Uhorsko pozri vyššie v kapitole Názvy.
Až koncom 10. storočia Maďari prijali kresťanstvo, ktoré miestni Slovania prijali už oveľa skôr. Nový uhorský štát (podobne ako český a poľský štát) prevzal podstatné impulzy z bývalej Veľkej Moravy.M.Kučera : Cesta dejinami, Postavy veľkomoravskej histórie, vyd. Perfekt Bratislava 2005, str.21
thumb|left|Štefan I., prvý kráľ Uhorska. thumb|left|Uhorská koruna s ďalšími klenotmi.
Zjednocovací proces Uhorska dokončil uhorský vládca Štefan I. , syn Gejzu, nazývaný Svätý (ktorého predkresťanské meno bolo Vajk) z rodu Arpádovcov (predtým maďarské knieža Nitrianska), ktorý sa z popudu pápeža roku 1000/1001 stal prvým uhorským kráľom, a ktorý si do roku 1006 podmanil posledných staromaďarských náčelníkov (o. i. aj v Sedmohradsku).
Bol horlivý christianizátor (zriaďoval fary, biskupstvá, kostoly...). Na území Slovenska Štefan I. (997/10001038) presťahoval sídlo Nitrianskeho biskupstva (translatio sedis), do Ostrihomu - "Ostrihomské arcibiskupstvo". V rokoch 1001 – 1030 dočasne stratil celé časti Slovenska, ktoré dobyl poľský kráľ, ktorý v Nitre dosadil za kniežatá Arpádovcov pohádaných s kráľom Štefanom, Ladislava Lysého a jeho brata Vasila (Vazula) . Vasil mal synov Ondreja I. a Bela I. Ondrej sa oženil s Anastáziou, dcérou kniežaťa Jaroslava I. Múdreho a Belo oženil s Rychézou dcérou poľského kniežaťa Meška II. Ich potomkovia po roku 1046 ovládli celé Uhorsko.
V rokoch 10481108 na území Slovenska (Nitrianska) a severovýchodného dnešného Maďarska bolo vytvorené tzv. Tercia pars regni (= tretina kráľovstva) alebo Nitrianske pohraničné vojvodstvo (ducatus) so sídlom v Nitre. Jeho vojvodami boli mladí Arpádovci, budúci králi Uhorska. Toto územie sa najmä spočiatku navonok i dovnútra správalo ako nezávislý štát.
Koncom 11. storočia sa začalo pripájanie dovtedy nezávislého Chorvátska a na Slovensku sa začali pripájať severné územia. Roku 1102 bola vytvorená chorvátsko-uhorská personálna únia, ktorá pretrvala až do zániku Uhorska (uhorskí králi však neboli ani len formálne korunovaní oddelene ako králi Chorvátska).
thumb|Uhorsko (vrátane Chorvátska) v roku 1190 počas vlády Bela III.
Po celé 12. storočie sa Uhorsko mocensky angažovalo na Balkáne, takže za vlády Bela III. (11721196) nadobudlo v tomto priestore charakter veľmoci. Počet jeho obyvateľov sa odhaduje na 2 milióny. Na Slovensku asi v tomto období nadobudla ťažba vzácnych kovov väčší rozsah. Svoje postavenie si síce Uhorsko udržalo aj v 13. storočí, keď sa mu podarilo upevniť a rozšíriť svoj vplyv na Balkáne, no za Ondreja II. (12051235) mnohé opakované pokusy o trvalé pripojenie Haliče neboli úspešné.
V 13. storočí sa teda stalo niekoľko významných udalostí: začali vznikať prvé mestá (v právnom zmysle), najmä na Slovensku (prvé roku 1238), ktoré ako banícka oblasť bolo najvyspelejšou časťou Uhorska