Biblioterapia (z = „kniha“ a therapeia = „liečenie“, „ošetrovanie“) je liečba s využitím prostriedkov literárneho umenia (niekedy označovaná aj ako "literárna terapia"). Okrem klinických môže sledovať aj vývinové a preventívne ciele, takže ju možno dobre uplatniť nielen u chorých, zdravotne oslabených a jedincov v riziku ohrozenia zdravia, ale aj u zdravých ako nástroj psychohygieny alebo osobnostného a profesionálneho rastu. Využíva čítanie, písanie a diskusiu o literatúre na podporu psychického zdravia a liečbu emocionálnych a behaviorálnych porúch.
Umenie ako špecifický spôsob medziľudského dorozumievania vo všeobecnosti sprostredkúva obsahy, ktoré by bez použitia umeleckých komunikačných prostriedkov neboli komunikovateľné. Vo všeobecnosti je považované za prostriedok na sebavyjadrenie a zobrazovanie zážitkov v esteticky usporiadaných formách. Zviditeľňuje realitu, zážitky, sny a túžby a obracia sa k celku psychických síl človeka – rozumu, citu a vôli a svojím pôsobením ho reorganizuje. Ľudská reč a s ňou spojené slovesné umenie je považované za jedno z najľahšie dostupných na tento účel a to nielen po materiálno-technickej stránke.
Schopnosť predstavivosti alebo imaginácie u človeka je významným činiteľom biblioterapie. Biblioterapia sa v tejto oblasti v súčasnosti opiera nielen o predchádzajúce výsledky pozorovaní ale aj najnovšie technickými prostriedkami zdokumentované zistenia (fMRI – functional magnetic resonance imaging), podľa ktorých ľudský mozog a celé telo reaguje na predstavu ako na skutočnosť. A aj keď bolo tiež zistené, že živosť vizuálnej imaginácie sa u ľudí významne líši – od úplne absentujúcej až po faktografickú, predstavivosť stále zohráva dôležitú úlohu v procesoch učenia sa, ako aj prevencii a liečbe ochorení. Napríklad pri práci s príbehmi sa využíva schopnosť identifikovať sa niektorým z hrdinov príbehu, spolu prežiť popisovanú udalosť, porovnávať svoje skúsenosti, rozvíjať empatiu, získať vhľad alebo nadhľad, nájsť vzor pre svoje správanie, inšpiráciu a rozvíjať vlastné riešenie, zmysluplne a tvorivo spracovať vlastnú životnú situáciu, atď.
Je známy výrok psychoanalytika Bettelheima, ktorý sa výchovne a terapeuticky venoval deťom s ťažkými zdravotnými oslabeniami, že keď sa pri svojej práci sústredil na to, aby deti vychovával tak, aby im život dával zmysel, žiadnu ďalšiu zvláštnu pomoc nepotrebovali. Podľa neho, keď sú deti malé, túto schopnosť nachádzať a rozvíjať zmysel vo svojom vlastnom živote im najlepšie sprostredkúvajú ľudové rozprávky a z modernejších rozprávok a príbehov tie, ktoré vďaka použitým umeleckým jazykovým prostriedkom dosiahli schopnosť odovzdávať zároveň zjavné aj skryté významy. Nie je preto prekvapením, že podobne ako pri iných umeleckých terapiách aj v biblioterapii zohrávajú dôležitú úlohu symboly, archetypy, rôzne zástupné a tranzitné predmety a ďalšie faktory, s ktorými je potrebné vedieť citlivo a odborne narábať. Bettelheim tiež konštatoval, že „je liečivejšie si nechať rozprávku vyrozprávať, ako si ju iba čítať alebo nechať čítať“, čo zdôrazňuje dôležitosť medziľudského kontaktu a priamej komunikácie s deťmi aj v dnešnej modernej dobe. Wild a Clark napríklad v tomto kontexte výskumne potvrdili, že reskripcia v imaginácii je veľmi efektívnym spôsobom liečby traumatických spomienok z detstva.
Literárne diela expozíciou posilňujúcich obrazov utváraných umeleckými literárnymi prostriedkami, ktoré sú často súčasťou rozprávok, príbehov, básní, textov piesní, atď. a častokrát obsahujú aj návody ako sa v konkrétnej situácii zachovať a konať, ponúkajú možnosť riešenia, umožňujú nasmerovanie pozornosti na to, čo je povzbudzujúce, čo posilňuje pozitívne prežívanie a vedomie možnosti výberu z viacerých možno rovnako dobrých možností podľa toho, ako to človek práve potrebuje.
Členenie biblioterapie Podľa uplatňovaného literárneho druhu a žánru v rámci biblioterapie rozlišujeme paremiologickú terapiu (terapia prostredníctvom prísloví, úsloví, pranostík, porekadiel, ale aj aforizmov, sentencií, epigramov, anekdot, hádaniek, atď.), poetoterapiu (terapia prostredníctvom poézie), rozprávkoterapiu (terapia pomocou ľudových alebo moderných rozprávok), naratívnu terapiu a terapeutický storytelling (terapia prostredníctvom písania alebo rozprávania personalizovaných terapeutických príbehov utváraných „na mieru“ terapeutických potrieb pacienta/klienta) a hagioterapiu (terapiu s využitím religióznych textov).
Pred terapiou čítané môže pomôcť v úvode terapie na nadviazanie kontaktu a vytvorenie vzájomnej dôvery, základom pomoci je však vždy na prvý kontakt nadväzjúci dlhšie trvajúci bezpečný terapeutický vzťah, prostredie a odborné vedenie procesu terapie. Biblioterapeut by mal vedieť nielen vybrať a odporučiť vhodný literárny text „šitý" na aktuálnu životnú tému a potreby osoby, ktorý by mal sám dobre poznať a sprevádzať osobu jej spracovaním, ale by mal vedieť taký text v prípade potreby aj sám vytvoriť. Na to je potrebné nielen odborné terapeutické vzdelanie, ale čiastočne aj jeho vlastný umelecký talent a schopnosti, pričom v terapeuticky vedenej biblioterapii ide o utváranie takých textov, ktoré sprístupňujú významy, ktoré sú posilňujúce.
Podľa aktivity jedinca ďalej tiež rozlišujeme biblioterapiu receptívnu (samostatné čítanie v duchu, počúvanie čítaného, rozprávaného alebo prednášaného) a expresívnu (čítanie nahlas prípadne prednes, písanie denníkov, listov, tvorba literárnych textov, časopisov, kroník atď.), podľa formy na individuálnu, skupinovú (vrátane rodinnej a párovej) a hromadnú biblioterapiu. Podľa odborného zamerania na klinickú, vývinovú a preventívnu biblioterapiu, ďalej na behaviorálnu (sústredenú na zmenu správania) a edukatívno-humanistickú (zameranú na rozvoj poznania a skúseností). Podľa spôsobu oficiálneho právneho a organizačného zabezpečenia a miesta poskytovania starostlivosti rozlišujeme tiež biblioterapiu v inšitucionálnej a biblioterapiu v neinštitucionálnej starostlivosti.
Pri klinickej biblioterapii ide hlavne o podporu pri zvládaní konkrétneho ochorenia, postihnutia alebo zdravotného problému u osoby s konkrétnou medicínskou alebo funkčnou diagnózou. Pri vývinovej o prípravu a pomoc pri zvládaní prirodzene sa vyskytujúcich vývinových úloh ako sú napríklad: u detí adaptácia na školu, dospievanie, u dospelých tehotenstvo/materstvo, otcovstvo a rodičovstvo, nástup do zamestnania, dozrievanie, starnutie, atď.. Do preventívnej biblioterapie by sme okrem psychohygieny a osobnostného a profesionálneho rastu mohli zaradiť aj edukačné programy na rozvoj emocionality, empatie, prevenciu šikany, well-being uskutočňované prostredníctvom terapeutických literárnych textov, ale aj preventívne tréningy pamäti prostredníctvom práce s literárnymi textami ako prevenciu neuropsychologických ochorení. Autori Pardeck a Pardecková sa napríklad v tejto oblasti dlhodobo venovali uplatneniu biblioterapie pri adopcii a v pestúnskej starostlivosti. Vo všeobecnosti možno biblioterapiu zaradiť pri prechode do akéhokoľvek iného nového životného rámca alebo prostredia sprevádzaného príbehom príslušnej literárnej postavy alebo iným literárnym textom, s ktorým sa osoba môže ľahko stotožniť (princíp projekcie) a pritom inšpirovaná príbehom a sprevádzaná terapeutom si zároveň zachovať slobodu vlastného riešenia (princíp autonómie a tvorivosti).
Pod biblioterapiou v inštitucionálnej starostlivosti sa rozumie poskytovanie biblioterapie v inštitúciách ako sú zdravotnícke zariadenia, školy a školské zariadenia, zariadenia sociálnej starostlivosti a inštitúcie penitenciárnej a postpenitenciárnej starostlivosti. Do inštitucionálneho rámca poskytovania biblioterapie spadá aj poskytovanie biblioterapie v domácom prostredí alebo inom prirodzenom prostredí osoby, skupiny, rodiny alebo komunity, ak je právne zastrešené inštitucionálnym rámcom pôsobnosti danej inštitúcie alebo organizácie v zmysle zákona alebo iného právneho predpisu.
Pod biblioterapiou v neinštitucionálnej starostlivosti sa v zmysle odporúčaní Svetovej zdravotníckej organizácie pre systémy starostlivosti o mentálne zdravie z roku 2007 rozumie hlavne biblioterapia uskutočňovaná ako odborne facilitovaná vzájomná neformálna svojpomoc a informálna komunitná starostlivosť. Ide teda o biblioterapiu uskutočňovanú v rôznych neformálnych svojpomocných (čitateľských alebo literárne autorsky zameraných) sebapodporných skupinách pacientov s určitým ochorením alebo ich príbuzných, opatrovateľov a blízkych. Ďalej tiež v svojpomocných biblioterapeutických čitateľských, tvorivých autorských alebo iných tematicky zameraných záujmových krúžkoch alebo kluboch sprevádzaných odborníkom a podobne. Súčasťou neformálnych stretnutí a informálneho učenia sa v rámci biblioterapie može byť aj formovanie praktických zručností samoregulácie a odolnosti, riešenia problémov, schopnosti spolupracovať, tvorivosti a ďalších, ktoré Rada EÚ považuje za kľúčové kompetencie pre podporu zvládania v našej rýchlo sa meniacej spoločnosti, ktoré sú dnes dôležitejšie ako kedykoľvek predtým.
Do biblioterapie okrem práce s krásnou literatúrou (ang. fiction literature) patrí aj práca s vecnou literatúrou (ang. non-fiction literature), v rámci ktorej je aktuálne najlepšie odborne vedecky prepracované kvalifikovaným terapeutom sprevádzané použitie tzv. svojpomocných kníh ako súčasti liečby depresií. Svojpomocné knihy sú odporúčané vždy, keď osoba potrebuje porozumieť svojmu problému alebo naučenému nadobudnutému počas terapie. Namiesto svojpomocných kníh sa naopak krásna literatúra volí vždy vtedy, keď je potrebné viac rozvinúť emócie, hodnoty a city ako pôsobiť na racio, ide viac o zážitok ako o porozumenie, a odporúča sa hlavne vtedy, ak je pozorované neproduktívne preanalyzovávanie tej istej veci znova a znova bez nachádzania potrebného vhľadu a východiska, pri potrebe zabezpečenia zmeny uhla pohľadu, zmeny spôsobu nazerania na situáciu, na možnosti alebo konkrétne životné výzvy.
Slovenská autorka Kotrbová sa okrem písania terapeutických denníkov a listov v biblioterapii, ktoré sú vo všeobecnosti odporúčané ako podporné nástroje na redukciu stresu a úzkosti nielen pri liečbe duševných ochorení alebo traumy, ale napríklad aj pri tehotenstve, liečbe bolesti, astmy, kadiovaskulárnych a onkologických ochoreniach, reumatoidnej artritíty ai., zaoberala aj možnosťami terapeutického využitia publicistických žánrov v biblioterapii, možnosťami prepojenia biblioterapie so psychomotorickou terapiou a v spolupráci s autorkou Vaškovou aj písaním životného scenára (life script) ako nástroja v biblioterapii.
Metódy a techniky Medzi metódy biblioterapie patrí čítanie, písanie, počúvanie a rozhovor. Medzi techniky biblioterapie hry so slovami, vetami a písmenami, hádanky, vtipy, doplňovačky, krížovky, samostatné čítanie v duchu, spoločné skupinové čítanie nahlas, reťazové skupinové čítanie nahlas, reprodukované rozprávanie, adaptívne tvorivé rozprávanie, rozprávanie príbehov, dokončovanie príbehov, umelecký prednes, písanie poznámok, vypisovanie citátov, písanie čitateľských/diváckych/poslucháčskych ohlasov, písanie odkazov autorovi/hlavnému hrdinovi/do poradne, písanie čitateľských a terapeutických denníkov, denníka hlavnej postavy, terapeutických listov, písanie básní, slovné a vetné koláže, ozdobné písanie (kaligrafia), tvorba komixov, reťazové skupinové písanie, naratívne písanie (životný príbeh, príbeh ochorenia, príbeh problému, životný scenár) a iné tvorivé písanie (úvahy, eseje, recenzie), v súčasnej dobe aj tvorba osobného, rodinného, školského alebo iného newslettra alebo časopisu, webstránky, powerpointovej prezentácie alebo videa, blogov, ďalej tiež reportáže, dramatizácie, besedy, diskusie, návštevy výstav kníh, knižníc a ďalšie.