Jakiv Feodorovyč Holovackyj (* 17. október 1814, Čepeli, Rakúske cisárstvo, dnes Ukrajina† 13. máj 1888, Vilnius, Ruská ríša, dnes Litva) bol rusínsky jazykovedec, etnograf, folklorista, historik, spisovateľ, básnik, gréckokatolícky kňaz, učiteľ a občiansky činiteľ. Patril medzi spoluzakladateľov haličskej literárnej skupiny Ruska trijcia (po slovensky Ruská trojica) a spoluautorov folklórno-literárneho almanachu (zbierky) Rusalka Dnistrovaja. Bol ujom Mykolu Ivanovyča Antonevyča a bratom Ivana Fedorovyča Holovackého. Patril k laureátom Uvarovovej ceny. Využíval pseudonym Havrylo Rusyn.

Životopis Jakiv Fedorovyč Holovackyj sa narodil 17. októbra 1814 v obci Čepeli. Jeho otec Teodor Holovackyj pochádzal z mesta Mykolajiv, odkiaľ pochádzala celá rodina Holovackých.

V roku 1831 po ukončení ľvovského gymnázia začal študovať na filozofickej fakulte Ľvovskej univerzity. V tom roku spolu s Markijanom Semenovyčom Šaškevyčom a s Ivanom Mykolajovyčom Vahylevyčom vytvoril národno-patriotickú literárnu skupinu mladej generácie haličskej inteligencie pod názvom Ruska trijcia (po slovensky Ruská trojica). V roku 1832 prerušil štúdium. Dva roky cestoval (hlavne peši) po mestách a po obciach na Haliči a na Uhorskej Rusi. Cestu začal v obci (v súčasnosti meste) Mykolajiv.

Štúdium v roku 1835 najskôr začal na košickej akadémii, potom prestúpil na Budapeštiansku univerzitu, kde nadviazal kontakt s českými, so slovenskými a so srbskými slavistami. Spolu v roku 1837 vydali prvý haličských almanach publikovaný v ruštineRusalka Dnistrovaja (na tvorbe almanachu sa podieľali aj ďalší členovia literárnej skupiny Ruska trijcia), ktorý zohral významnú úlohu v rámci začiatku rozvoja literatúry na území Haliče.

Medzi rokmi 1836 až 1839 pokračoval v štúdiu na Ľvovskej univerzite. V roku 1842 ukončil Ľvovský duchovný seminár a bol vysvätený za kňaza. Spolu s bratom Ivanom v roku 1840 a 1841 vo Viedni vydal zbierku Halycki prypovidky i zahadky (po slovensky Haličské porekadlá a hádanky), ktoré zozbieral haličský učiteľ Hryhorij Stepanovyč Iľkevyč.

Ako gréckokatolícky kňaz pôsobil v rokoch 1842 až 1846 v obci Mykytynci a medzi rokmi 1846 až 1848 v obci Chmeleva, pričom zostával pod cirkevným dohľadom ako „nespoľahlivý“. V roku 1847 zomreli dvaja jeho synovia. Boli pochovaní na dedinskom cintoríne v obci Chmeleva. V obci Chmeleva napísal prácu Rozprava o jazyci južnoruskmi (po slovensky Rozprava o jazyku juhoruskom) a zostavil almanach Vinok rusynam na obžynky (po slovensky Veniec pre Rusínov na obžinky).

Jakiv Fedorovyč Holovackyj v roku 1846 pod pseudonymom Havrylo Rusyn vydal článok Stanovyšče rusyniv u Halyčyni (po slovensky Situácia Rusínov v Haliči). Článok bol v nemčine publikovaný v deviatom čísle časopisu Ričnyk slov'ianskoji literatury, mystectva ta nauky (po slovensky Ročník slovanskej literatúry, umenia a vedy), ktorý v Lipsku vydával známy slavista Jan Pětr Jordan. V článku ostro kritizoval politiku vlády z národnostného pohľadu obyvateľstva žijúceho na Haliči. Vystupoval taktiež proti prenasledovaniu inteligencie jednotlivých národností (národov) žijúcich v Rakúskom cisárstve:V priebehu revolúcie v roku 1848 navštevoval obce, kde sa zúčastňoval ľudových zhromaždení. 4. júla 1848 sa zúčastnil ľudového zhromaždenia v meste Čortkiv. Bol vtedy vymenovaný na pozíciu sekretára miestnej Ruskej rady.

V októbri 1848 sa zúčastnil Zboru ruských vedcov v Ľvove. V roku 1848 až 1867 sa stal historicky prvým profesorom ruského jazyka a slovesnosti (čiže ukrajinského jazyka a literatúry) na Ľvovskej univerzite. Na pozícii pôsobil do roku 1867, bol prvým vedúcim Katedry ruskej slovesnosti. Počas obdobia, keď žil v Ľvove, udržiaval úzke kontakty s Mykolom Leontijovyčom Ustyjanovyčom, s Denysom Ivanovyčom Zubryckým či s Ivanom Mykolajovyčom Vahylevyčom, dopisoval si s Michailom Petrovičom Pogodinom, s Osypom Maksymovyčom Boďanským, s Mychajlom Oleksandrovyčom Maksymovyčom, s Jánom Kollárom, s Pavlom Jozefom Šafárikom, s Janom Pravoslavom Koubekom, s Karlom Vlastimilom Zapom, s Wacławom Michałom Załeským, neskôr aj s Václavom Hankom, s Karlom Jaromírom Erbenom, ako aj s ďalšími slavistami.

Jakiv Fedorovyč Holovackyj svoje básne publikoval vo folklórno-literárnom almanachu Rusalka Dnistrovaja, ktorý vytvoril s Markijanom Semenovyčom Šaškevyčom a s Ivanom Mykolajovyčom Vahylevyčom, a v almanachu Vinok rusynam na obžynky (po slovensky Veniec pre Rusínov na obžinky), na ktorom sa podieľal. Mnoho jeho literárnych a etnografických prác bolo uverejnených v rôznych zborníkoch. Jeho bohoslovecké práce a memoáre sa publikovali prevažne v rámci série článkov Naukovyj sbornik halycko-ruskoj maticy (r. 1866, I. – IV.) (po slovensky Vedecký zborník Haličsko-rusínskej matice). vľavo|náhľad|Fotografia z roku 1864, rektor Ľvovskej univerzity. V rokoch 1858 a 1859 zastával funkciu dekana filozofickej fakulty Ľvovskej univerzity. V roku 1859 stál na čele opozície voči snahe o zámenu cyriliky latinkou, ktorý vyvrcholil vydaním zbierky Pytaňňa movy i pysma rusyniv v Halyčyni (po slovensky Otázka jazyka a písma Rusínov v Haliči) v roku 1861. V rokoch 1861 a 1862 publikoval zápisy Teodosija Brodoviča. Medzi rokmi 1864 až 1866 zastával funkciu rektora Ľvovskej univerzity. Pod vplyvom Michaila Petroviča Pogodina sa preorientoval na Moskvu (prešiel k proruskej orientácii), vďaka čomu sa stal akademikom Cárskej akadémie vied v Petrohrade.

Jakiv Fedorovyč Holovackyj v rámci svojho romantického obdobia (pred rokom 1848) sa do veľkej miery venoval zhromažďovaniu a spracovaniu jazykovedných materiálov vychádzajúc zo zásady, že jazyk najlepšie odzrkadľuje duch národa. Prechod na proruskú orientáciu sa však prejavil aj v jeho odborných prácach. Príkladom je práca Hramatyka ruskoho jazyka (po slovensky Gramatika ruského jazyka) publikovaná v roku 1851, ktorú už nenapísal v snahe o zachovanie a o rozvoj ukrajinského jazyka. Mal vplyv na Mykolu Leontijovyča Ustyjanovyča, ktorý sa tiež vo svojich dielach odklonil od ukrajinčiny a prešiel na tzv. jazyčije.

Jakiv Fedorovyč Holovackyj sa v roku 1867 zúčastnil Všeruskej etnografickej výstavy ako člen delegácie Slovanov žijúcich v Rakúsko-Uhorsku. Predniesol na nej prejav o ruskej národno-kultúrnej jednote a o slovanskej vzájomnosti, čo vo Viedni bolo vnímané ako forma úsilia Ruskej ríše o získanie časti územia Rakúsko-Uhorska, kde žili slovanské národy, a ako demonštrácia svojej proruskej orientácie Slovanov. Výstava sa uskutočnila po prehranej rakúsko-pruskej vojne, a tak jeho účasť spôsobila to, že rakúsko-uhorské úrady prenasledovali Jakiva Fedorovyča Holovackého, na čom sa do veľkej miery podieľal gróf Agenor Romuald Gołuchowski, námestník cisára v Haliči.

Jakiv Fedorovyč Holovackyj v roku 1868 emigroval do Ruskej ríše, kde vystúpil z duchovenstva a konvertoval na pravoslávie. V tom roku sa ujal vedúcej pozície vo Vilniuskej archeologickej komisii. V roku 1871 viedol dočasnú komisiu pre vytvorenie Vilniusskej verejnej knižnice a Vilniusského verejného múzea.

Až do súčasnosti má veľký význam etnografická práca Jakiva Fedorovyča HolovackéhoNarodnyje pesni Galickoj j Ugorskoj Rusi (po slovensky Ľudové piesne Haličskej a Uhorskej Rusi), ktorá bola vydaná v troch zväzkoch medzi rokmi 1863 až 1878 v rámci série článkov Čtenija v Imperatorskom Obščestve istorii i drevnostej rossijskich (po slovensky Prednášky imperátorskej Spoločnosti histórie a ruského dávnoveku). Ako dodatok k práci v roku 1875 publikoval etnografickú mapu rusínskeho obyvateľstva žijúceho v Haliči, v severovýchodnom Uhorsku a na Bukovine. Pri jej zostavovaní vychádzal z dovtedy najpodrobnejšej etnografickej mapy Rakúskeho cisárstva, ktorú vytvoril v roku 1855 rakúsky etnograf a historik Karl Czörnig. Jakiv Fedorovyč Holovackyj pri zostavovaní svojej mapy na rozdiel od Karla Czörniga uvádzal názvy v ukrajinčine, v jazyčiji (v rusínskych dialektoch) alebo rusifikované názvy (nie poľské, nemecké i maďarské názvy) miest. Mapa mala mierku 1 : 1 600 000, dĺžku 39,5 cm a šírku 50 cm, obsahovala vodné siete, hranice politických a administratívnych oblastí, železnice, hlavné cesty, pohoria, mestá, obce. Jakiv Fedorovyč Holovackyj červenou farbou vyznačil tie miesta, kde zapísal jednotlivé ľudové piesne, a miesta, ktoré sa v piesňach spomínajú. Administratívne jednotkyžupy a okresy boli očíslované. Osobitné čísla v rámci politicko-administratívneho rozdelenia mali jednotlivé jednotky Haliče a Uhorska. Mapa farebne vyznačovala jednotlivé územie podľa toho, aká národnosť mala najväčšie zastúpenie: zelenou farbou bolo označené tzv. ruské obyvateľstvoRusíni a Ukrajinci, ružovou farbou bolo označené česko-slovenské obyvateľstvo – Česi a Slováci; svetločervenou farbou bolo označené maďarské obyvateľstvoMaďari; svetložltou farbou bolo označené poľské obyvateľstvoPoliaci; žltou farbou bolo označené nemecké obyvateľstvoNemci; azúrovou farbou bolo označené rumunské obyvateľstvoRumuni.

Významnými sú aj odborné práce Jakiva Fedorovyča Holovackého venujúce sa témam:

história Podkarpatskej Rusi. história Haliče. história Bukoviny. etnogenéza Slovanov. vzťahy Poliakov a Haličanov. vzťahy Ukrajincov a Poliakov. vzťahy Rusínov a Poliakov. vzťahy Slovanov a Germánov.

Významnými sú aj odborné práce, kde sa Jakiv Fedorovyč Holovackyj venoval ukrajinským spisovateľom (Ivan Petrovyč Kotľarevskyj, Hryhorij Kvitka-Osnovianenko, Markijan Semenovyč Šaškevyč, Ivan Mykolajovyč Vahylevyč, Lazar Baranovyč, Feofan Prokopovyč...), dielu Slovo o pluku Igorovom, ako aj Geografičeskij slovar zapadnoslavianskich i južnoslavianskich zemeľ j priležaščich stran (po slovensky Geografický slovník západoslovanských a juhoslovanských zemí a priľahlých krajín), ktorý napísal v roku 1877 a bol publikovaný v roku 1884.

Bol presvedčený o názore, že je existujú jeden ruský národ a jedna ruská literatúra. Pod vplyvom toho vystupoval proti používaniu ukrajinčiny v literatúre a vo vede, čo malo negatívny vplyv na rozvoj inteligencie v regiónoch Haliče a Podkarpatskej Rusi. náhľad|Hrob Jakiva Fedorovyča Holovackého vo Vilniuse. Archív Jakiva Fedorovyča Holovackého sa nachádza v Ľvivskej nacionaľnej naukovej biblioteke imeni Vasyľa Stefanyka (po slovensky Ľvovská národná vedecká knižnica Vasyľa Stefanyka).

Jakiv Fedorovyč Holovackyj zomrel 13. mája 1888 v meste Vilnius, kde je aj pochovaný.

Rodina Manželkou Jakiva Fedorovyča Holovackého bola Marija Buračynska, dcéra kňaza z obce Kryvorivňa. Zosobášili sa v roku 1841. Mali spolu 4 deti:

Jaroslav, ktorý sa obesil v roku 1879. Vsevolod, absolvent Moskovskej univerzity, dlhý čas bol bez práce. Sofija, ktorá bola vo väzení. Tekľa, ktorá spolu so sestrou ako dar od cárovnej dostala ikony. Dostávali od nej štipendiá, keď študovali na vysokej škole v Petrohrade.

Práce

. . . .

Pamiatka 31. decembra 2013 bol v meste Ivano-Frankivsk odhalený na svete prvý pamätník venovaný literárnej skupine Ruska trijcia (po slovensky Ruská trojica). V strede sa nachádza socha Jakiva Fedorovyča Holovackého.

Referencie

Iné projekty

Zdroje . . . . . . . . .

Kategória:Osobnosti rusínskeho pôvodu Kategória:Náboženské osobnosti rusínskeho pôvodu Kategória:Rusínski spisovatelia Kategória:Ukrajinskí jazykovedci Kategória:Ukrajinskí etnografi Kategória:Ukrajinskí folkloristi Kategória:Ukrajinskí historici Kategória:Ukrajinskí spisovatelia Kategória:Ukrajinskí básnici Kategória:Ukrajinskí prekladatelia Kategória:Ukrajinskí literárni vedci Kategória:Ukrajinskí gréckokatolícki kňazi Kategória:Ukrajinskí vysokoškolskí pedagógovia Kategória:Ukrajinisti Kategória:Absolventi Ľvovskej univerzity Kategória:Absolventi Univerzity Loránda Eötvösa Kategória:Vyučujúci na Ľvovskej univerzite Kategória:Rektori Ľvovskej univerzity Kategória:Poslanci Haličského zemského snemu Kategória:Držitelia Radu svätej Anny Kategória:Nositelia Radu svätého Stanislava Kategória:Nositelia Radu svätého Vladimíra Kategória:Laureáti Uvarovovej ceny