Boeing E-3 Sentry je americké lietadlo včasnej výstrahy (AWACS) vyvinuté spoločnosťou Boeing na základe požiadaviek Japonských vzdušných síl sebaobrany. Vzniklo inštaláciou prieskumného radiolokačného a veliteľsko-riadiaceho systému lietadla Boeing E-3 Sentry na platformu dopravného lietadla Boeing 767-200ER. Vyrobené boli len štyri kusy, ktoré dodnes zostávajú v službe výhradne u japonského používateľa; E-767 je tak jediným zahraničným typom AWACS odvodeným priamo od americkej línie E-3 a zároveň jedinou vojenskou verziou Boeingu 767 v úlohe lietadla včasnej výstrahy.

Úlohou E-767 je poskytovať trvalý vzdušný radiolokačný prehľad nad rozsiahlym priestorom, vrátane detekcie a sledovania nízkoletiacich cieľov, ktoré sú pre pozemné radary skryté za horizontom, a zároveň plniť funkciu vzdušného veliteľského a riadiaceho stanovišťa. Posádka na palube spracúva radiolokačný obraz, identifikuje ciele, navádza stíhacie lietadlá a prostredníctvom dátových liniek a rádiových sietí prepája vzdušné, námorné i pozemné zložky do jedného situačného obrazu.

Pre Japonsko, ktorého územie tvorí rozsiahly ostrovný oblúk s dlhými morskými prístupovými smermi, má tento typ schopnosti mimoriadny význam: pozemná radiolokačná sieť nedokáže pokryť priestor ďaleko od pobrežia ani nízke výšky nad morom. E-767 preto tvorí spolu s menšími lietadlami E-2C a E-2D Hawkeye chrbticu japonského systému včasnej výstrahy a je pravidelne nasadzovaný pri sledovaní vzdušnej aktivity v okolí japonského vzdušného identifikačného pásma.

Vznik a vývoj Východiská japonskej požiadavky

Bezprostredným impulzom pre japonský záujem o lietadlá včasnej výstrahy sa stal incident zo 6. septembra 1976, keď sovietsky pilot Viktor Belenko preletel na stíhacom lietadle MiG-25 na letisko Hakodate na Hokkaide. Japonská radiolokačná sieť stratila kontakt so strojom po jeho prechode do malej výšky, čím sa jednoznačne preukázala zraniteľnosť pozemného systému voči nízkoletiacim cieľom. Japonský obranný úrad (Japan Defense Agency, JDA – dnešné ministerstvo obrany) následne začal zvažovať zaobstaranie lietadiel včasnej vzdušnej výstrahy.

Prvým kandidátom bol americký E-3 Sentry, ktorý v tom čase vstupoval do výzbroje amerického letectva. Keďže však bola celá produkcia prednostne určená pre potreby USAF a dodávky do Japonska by boli neisté, JDA sa rozhodol obstarať menšie palubné lietadlá E-2C Hawkeye. Tie boli zaradené do služby v januári 1987 u skupiny včasnej vzdušnej výstrahy na základni Misawa. E-2C síce zabezpečil základnú schopnosť, no s obmedzenou vytrvalosťou, dosahom a najmä s podstatne menšou kapacitou na riadenie vzdušného boja.

Voľba platformy a rozhodnutie o nákupe

V roku 1991 predložil JDA požiadavku na rozpočtové prostriedky na nákup lietadiel E-3. Výrobná linka Boeingu 707, ktorý slúžil ako platforma E-3, však bola v tom istom roku ukončená a zámer sa preto nedal realizovať. Boeing, ktorý paralelne hľadal nástupnícku platformu pre misiu AWACS, v decembri 1991 oznámil, že ako nosič ponúkne upravený Boeing 767; formálne bola ponuka Japonsku predložená v roku 1992. Program potvrdila dohoda podpísaná v januári 1992 americkým prezidentom Georgom Bushom a japonským premiérom Kiičim Mijazawom.

JDA následne požiadal o rozpočet 113,9 miliardy jenov na obstaranie dvoch strojov v rozpočtovom roku 1993 a o ďalších 108,1 miliardy jenov na dva stroje v roku 1994. Suma bola v porovnaní s približne 8,6 miliardy jenov za jeden E-2C a odhadovanými 29,6 miliardy jenov za E-3A mimoriadne vysoká; politicky bola odôvodňovaná aj snahou zmierniť napätie okolo japonského obchodného prebytku voči Spojeným štátom. Argumentom bola tiež skutočnosť, že japonský letecký priemysel sa podieľa približne 15 % na výrobe draku Boeingu 767, takže časť prostriedkov sa nepriamo vracala do domácej ekonomiky. Celkový objem programu sa uvádza okolo 2,3 miliardy amerických dolárov.

Obstarávanie prebehlo v dvoch oddelených právnych režimoch. V prvej fáze japonská vláda zakúpila neupravené draky Boeing 767 priamym komerčným kontraktom prostredníctvom obchodnej spoločnosti Itóčú. V druhej fáze boli lietadlá dovybavené misijnou technikou americkými a japonskými dodávateľmi pod dohľadom vlády USA v režime zahraničného vojenského predaja (Foreign Military Sales). Za integráciu misijných systémov zodpovedalo Electronic Systems Center amerického letectva.

Výroba a skúšky

Základom E-767 je drak verzie 767-200ER s firemným označením Boeing 767-27C ("7C" je zákaznícky kód Boeingu pre JASDF). Draky boli vyrobené v závode v Rentone, odtiaľ preletené do Wichity v Kansase, kde boli zabudované vzpery rotodómu a súvisiace konštrukčné úpravy, a napokon späť do oblasti Seattlu na montáž misijného vybavenia.

Prvý let draku sa uskutočnil 4. októbra 1994 na letisku Paine Field vo Washingtone. Prvý let s namontovaným rotodómom nasledoval 9. augusta 1996 v Everette. Program letových skúšok bol vedený podľa civilných predpisov Federálneho leteckého úradu (FAA), keďže platforma zostávala certifikovaným dopravným lietadlom – skúšky letovej spôsobilosti zahŕňali 130 letov a približne 380 letových hodín na letiskách Boeing Field, Edwards AFB, Casper a Yuma a boli ukončené 27. januára 1997, tri týždne pred plánovaným termínom.

Prvé dva stroje boli odovzdané JASDF 11. marca 1998, tretí a štvrtý 5. januára 1999. Plnú operačnú spôsobilosť dosiahli všetky štyri lietadlá 10. mája 2000 v rámci skupiny včasnej vzdušnej výstrahy na základni Hamamacu v prefektúre Šizuoka.

Konštrukcia Platforma a pohon

E-767 vychádza z dvojmotorového širokotrupého Boeingu 767-200ER s predĺženým doletom. Trup je zbavený takmer všetkých kabínových okien, jednak pre ochranu posádky a vybavenia pred intenzívnym vysokofrekvenčným vyžarovaním radaru, jednak z konštrukčných dôvodov. Misijná elektronika je sústredená v prednej časti kabíny, aby vyvážila hmotnosť rotodómu nesenej nad zadnou časťou trupu; v zadnej časti sa nachádza odpočinkový priestor posádky, kuchynka a hygienické zariadenie. Vonkajší náter je spravidla sivý.

Pohon zabezpečujú dva dvojprúdové motory General Electric CF6-80C2B6FA s ťahom po 273,6 kN. Aby bolo možné napájať radar a ostatné misijné systémy, boli pôvodné generátory s výkonom 90 kW nahradené jednotkami s výkonom 150 kW. Lietadlo dokáže lietať maximálnou rýchlosťou 800 km/h. Dolet stroja je 10 370 km a dostup 12 222 m. Pri bojovom rádiuse 1 000 námorných míľ je výdrž E-767 9,25 hodiny (až 13 hodín pri bojovom rádiuse 300 námorných míľ). Vďaka schopnosti tankovania vo vzduchu môže byť tento rádius ešte predĺžený. Lietadlo váži 85 595 kg, pričom maximálna vzletová hmotnosť je 175 000 kg.

Nad zadnou časťou trupu je na dvoch vzperách uložený rotodóm s priemerom približne 9,14 m a hrúbkou 1,83 m v strede. Počas prevádzky sa otáča rýchlosťou približne šesť otáčok za minútu (jedna otáčka za desať sekúnd). Ak radar nepracuje, otáča sa pomaly rýchlosťou približne 0,25 otáčky za minútu, aby sa udržalo mazanie otočného mechanizmu. Po osi trupu na hornej i spodnej strane je rozmiestnený veľký počet nožových antén pre pásma UHF a VHF, na koncoch krídel sú tyčové antény pre pásmo KV a v zadnej časti trupu je v kryte umiestnená anténa systému dátovej výmeny JTIDS.

Radar a misijné systémy

Jadrom lietadla je impulzný dopplerovský radar AN/APY-2 s pasívnym elektronickým skenovaním, pôvodne od spoločnosti Westinghouse Electronic Systems, dnes Northrop Grumman. Ide o trojrozmerný radar pracujúci v pásme 2 až 4 GHz, ktorý súčasne meria azimut, vzdialenosť a výškový uhol cieľa. Oproti staršiemu AN/APY-1 zo skorších verzií E-3 disponuje výrazne lepšou schopnosťou prehľadu nad morskou hladinou, čo bolo pre japonské zadanie kľúčové.

Radar poskytuje kruhový prehľad v rozsahu 360° a v prevádzkových výškach dokáže zisťovať ciele na vzdialenosť viac než 320 km. Za rotujúcou anténou radaru je v rotodóme chrbtom k nej umiestnená anténa systému identifikácie vlastný–cudzí (IFF) Mk XII.

Získané údaje spracúva centrálny počítač IBM CC-2E zodpovedajúci štandardu E-3 Block 30/35 a zobrazuje ich na štrnástich operátorských konzolách. Ďalšími hlavnými podsystémami sú prostriedky identifikácie, taktické dátové linky a navigačné vybavenie.

Modernizácie

V novembri 2006 získal Boeing kontrakt v hodnote 108 miliónov dolárov na dodávku súprav programu zvyšovania výkonnosti radaru (Radar System Improvement Program, RSIP) pre všetky štyri japonské stroje. RSIP zvyšuje citlivosť radaru a umožňuje detekciu a sledovanie cieľov s menšou odraznou plochou; súčasťou súpravy, ktorú vyrábal predovšetkým Northrop Grumman Electronic Systems, je nový radarový počítač, ovládací a údržbový panel a prepracovaný softvér radaru aj misijného systému. Inštalácia bola dokončená v decembri 2012 v Seattli. Samostatne bola flotila vybavená aj funkciou ADS-B Out, potrebnou pre prevádzku v civilnom vzdušnom priestore.

Najrozsiahlejšou modernizáciou je program obnovy misijných výpočtových prostriedkov (Mission Computing Upgrade, MCU) s hodnotou programu približne 870 miliónov dolárov. Balík zahŕňa štyri súpravy prostriedkov elektronickej podpory (ESM), osem systémov identifikácie novej generácie AN/UPX-40, osem odpovedačov AN/APX-119 a štyri kryptografické počítače KIV-77. Inštalácia na prvom lietadle sa začala v roku 2019, letové skúšky a demonštrácie boli ukončené v roku 2022 a prvý modernizovaný stroj bol japonskej strane odovzdaný v roku 2023.

Podľa japonskej Agentúry pre obstarávanie, technológie a logistiku modernizácia zlepšuje schopnosti spracovania údajov tak, aby lietadlo dokázalo sledovať veľký počet vzdušných i hladinových cieľov súčasne, teda aj v situáciách s hustou a zmiešanou vzdušnou a námornou premávkou. Doplnenie prostriedkov elektronického boja umožňuje detegovať a rozlišovať jednotlivé zdroje vyžarovania, poskytovať informácie o hrozbách vlastným lietadlám a reagovať na ne s predstihom. Modernizácia zároveň približuje japonskú flotilu konfiguračnému štandardu amerických E-3, čím zlepšuje súčinnosť oboch letectiev.

Používatelia Japonsko Japonské vzdušné sily sebaobrany

Referencie

Kategória:Lietadlá včasnej výstrahy Kategória:Lietadlá Boeing