Povstanie v NDR v roku 1953 bolo ozbrojené povstanie v dňoch 16. až 18. júna roku 1953 na území vtedajšej Nemeckej demokratickej republiky. Bolo takisto prvým povstaním krátko po nastolení sovietskej okupácie v oblasti strednej a východnej Európy. Povstanie vypuklo dňa 16. júna roku 1953, štyri roky po založení Nemeckej demokratickej republiky medzi riekami Labe a Odra. Statisíce robotníkov vstúpilo do stávky. Počas demonštrácii sa požadovalo jednak odstúpenie vlády a ale aj slobodné voľby. Vzbúrení občania obsadili bašty straníckeho a štátneho aparátu. Dokonca boli prepadnuté väznice ale aj policajné stanice. Zdalo sa, že diktatúra socialistickej zjednotenej strany Nemecka môže padnúť. Napokon však zasiahli sovietske vojská, ktoré povstanie tvrdo potlačili.

Hospodárske napätie V dňoch 9. až 12. júla roku 1952 sa uskutočnila druhá stranícka konferencia, počas ktorej Jednotná socialistická strana Nemecka (Sozialistische Einheitspartei Deutschlands – SED) uzniesla pre „plánovité výstavbe socializmu“ v Nemeckej demokratickej republike. V skutočnosti išlo o ďalšiu vlnu vyvlastňovania a politického prenasledovania.

Urýchlená stalinizácia viedla novozaloženú socialistickú krajinu priamo do krízy politických štruktúr. Práve v dôsledku silných represii, znižovania životnej úrovne a zbrojení, ktoré militarizovalo spoločnosť, rýchlo stúpali počty utečencov. Iba v marci roku 1953 opustilo územie Nemeckej demokratickej republiky až 60 000 obyvateľov. Za celý rok to bolo až 30 000 ľudí.

Tento masový únik obyvateľstva bol priamym dôsledkom štátneho uznesenia z leta roku 1952. Podľa Stalinovej doktríny o „zostrování triedneho boja“ pri výstavbe socializmu považovala strana toto spoločenské napätie a konflikty za prospešné a produktívne.

Rast napätia Dňa 5. marca roku 1953 skonal v Moskve Josif Stalin ako generalissimus Sovietskeho zväzu. Medzi obyvateľstvom sa rozšírilo presvedčenie o tom, že Stalinova smrť bola zvratom nielen pre existenciu Sovietskeho zväzu ale aj pre Nemeckú demokratickú republiku.

Napriek masovej migrácii východonemeckého obyvateľstva sa po marci roku 1953 hospodárske a politické represie neustále vyostrovali. Rýchly odklon moskovských následníkov od Stalina do Berlína nedoľahol. Dňa 28. mája roku 1953 sa východonemecká vláda rozhodla pre ďalšie zvyšovanie pracovných noriem, ktoré znamenalo skrátenie miezd robotníkov.

Diplomacia bez úspechu Začiatkom júna roku 1953 odišli vrchní predstavitelia SED smerom do Moskvy. Tam dostali nariadenie o tom, aby východonemeckí súdruhovia ukončili svoj experiment stalinských praktík. Po návratu delegácie prebehlo v dňoch 5. až 6. júna krízové zasadanie politbyra. Tam sa rozhodlo o zlepšení životnej úrovne a o skončení stalinskej línie. Vedenie SED však ponechalo v platnosti zvýšené pracovné normy pre robotníkov, čím sa konflikt vyostroval.

Tieto rozhodnutia mali dvojaký účinok. Spoločnosť vnímala zmenu politiky ako vyjadrenie slabosti SED a zároveň robotníci sa cítili znevýhodnení. V Berlíne sa navyše povrávalo o tom, že prezident Wilhelm Pieck utiekol s dcérou smerom do Švajčiarska a Otto Grotewohl, Walter Ulbricht a ďalší ministri sa pre chyby, ktorých sa dopustili obesili alebo boli zatknutí. Tieto fámy živili domnienku, že SED už nie je schopná zvládnuť napätú hospodársku situáciu.

Prológ povstania Dňa 17. júna roku 1953 vypuklo Ľudové povstanie na streche nemocnice vo Friedrichshainu a zároveň na streche bytoviek na Stalinallee. Predvoj revolty tvorili práve robotníci. Protesty sa následne rozrástli jednak v Berlíne ale aj v rozsiahlych častiach Nemeckej demokratickej republiky. Robotníci žiadali od straníckeho vedenia odvolať zvýšenie noriem. Oficiálna propaganda povstania robotníkov priamo vyprovokovala.

Okrem Berlína, kde mala revolta svoj pôvod, ďalšie ohniská prepukli v oblasti stredného Nemecka, menovite v priemyselnej oblasti ako Lipsko, Brandenburgu an der Havel a Jene. Ozbrojené sily, presnejšie Ľudová polícia, Štátna bezpečnosť a Kasernovaná ľudová polícia, nedokázali mať napätú situáciu pod kontrolou.

Demonštrantom sa podarilo strhnúť sovietsku vlajku z Brandenburskej brány a spáliť ju. Keď sa popoludní pokúšali vyvesiť nemeckú zástavu, sovietski vojaci spustili paľbu zo samopalov. Demonštranti sa usilovali skoncovať so sovietizáciou verejnosti, čo sprevádzala obnova národných symbolov.

Konečné potlačenie a dosah Po krátkom čase však nastal vo Východnom Nemecku zásadný obrat. Keď sa sovietsky miestodržiteľ, komisár menom Vladimír Semjonov stretol s Walterom Ulbrichtom, dohodli sa na prípadnom zaistení sovietskych jednotiek smerom k západnému Berlínu.

Keď však skoro ráno prišli do Moskvy prvé správy o demonštráciách, naliehal minister obrany menom Nikolaj Bulganin pre nasadenie tankov proti vzbúrencom. Popoludní bolo jasné, že východonemecká polícia situáciu nezvládala. Sovietske vedenie rozhodlo o výnimočnom stave. Vyslalo do Nemecka šéfa generálneho štábu Červenej armády, menovite maršala Vasilija Sokolovského, ktorý mal ako vrchný veliteľ všetkých ozbrojených a bezpečnostných síl pôsobiacich na území Nemeckej demokratickej republiky protesty potlačiť.

Ako sa však povstanie rýchlo rozrástlo, tak rýchlo bolo potlačené, keďže sovietska vojenská mašinéria, ktorá mala skúsenosti z iba nedávno skončenej Druhej svetovej vojny. V čase 12. 45 hod. padli prvé výstrely, keď demonštranti odmietli poslúchnuť rozkazy. V čase 13. hodiny bol vyhlásený výnimočný stav. Zhromaždenie viac než troch osôb bolo zakázané. V čase medzi 21. hodinou večer a 5. hodinou ráno bolo zakázané zdržiavať sa vonku na ulici.

V čase 16. 30 oznámil vrchný veliteľ sovietskych ozbrojených síl v Nemeckej demokratickej republike menom Andrej Grečko, že hlavné vládne a administratívne budovy boli zaistené sovietskymi vojakmi ale aj to, že tanky a obrnené transportéry rozohnali posledných demonštrantov.

Dôsledky Povstanie zo dňa 17. júna napokon stroskotalo a malo ďalšie dôsledky pre obyvateľov Východného Nemecka. Obyvateľstvo si uvedomilo to, že práve otvorená vzbura proti komunistickému systému je bez zmyslu, ak je politický systém chránený zbraňami sovietskej okupačnej moci.

Dňa 1. augusta roku 1953 bolo zatknutých prinajmenšom 13 000 osôb, z ktorých viac než 1 600 skončilo odsúdených k dlhoročným trestom. Dve osoby skončili navyše na popravisku. Sovietske vojenské súdy naviac odsúdili niekoľko 100 osôb k dlhoročným núteným prácam, ktoré museli vykonávať uprostred trestných táborov v ruskom meste Vorkut.

Vybudoval sa teda nový bezpečnostný aparát. Zároveň sa vláda snažila zmierniť nálady obyvateľstva značnými sociálnymi dávkami. Roku 1954 sa Sovietsky zväz zriekol reparácii, čím v konečnom dôsledku pomohol východonemeckej ekonomike. Paradoxom samotných udalostí bolo to, že predseda vlády menom Walter Ulbricht, ktorý už nemal v politbyre väčšinovú podporu, zostal vo svojom úrade ešte ďalších osemnásť rokov.

Hlavné požiadavky povstalcov a to presnejšie odstúpenie vlády, slobodné voľby a konečné zjednotenie Nemecka, boli splnené až na jeseň roku 1989. Stalo sa tak vtedy, keď práve generálny tajomník Komunistickej strany Sovietskeho zväzu menom Michail Sergejevič Gorbačov prikázal sovietskym vojakom to, aby sa zdržali v kasárňach.

Referencie

Pozri aj Studená vojna Dejiny Nemecka Nemecká demokratická republika

Iné projekty

Zdroje