Benígne paroxyzmálne polohové vertigo (BPPV) je porucha vestibulárneho aparátu, pri ktorej dochádza k uvoľneniu otokonií z utrikulárnej makuly vnútorného ucha do polokruhových kanálikov. BPPV je najčastějším ochorením labyrintu vnútorného ucha v dospelosti a príčinou závratu až u pätiny pacientov, ktorí s ním prichádzajú k lekárovi. Pacienti sa najčastejšie sťažujú na epizódy krátkeho rotačného závratu (vertiga) po zmene polohy hlavy, typicky pri záklone, ľahnutí si alebo otočení na lôžku.

Príčina Vestibulárny aparát vnútorného ucha je orgán, ktorým človek vníma polohu hlavy, uhlové a lineárne zrýchlenie. Tri páry polokruhových kanálikov vnútorného ucha, vzájomne ortogonálne umiestnených, sú naplnené tekutinou – endolymfou, ktorej zotrvačnosťou daný pohyb poskytuje informáciu o uhlovom zrýchlení pri pohyboch hlavy. Na základni kanálikov sa v rozšírenej časti nachádza gélovitá kupula, ktorá je v kontakte s vláskovými bunkami, ktorých nervové zakončenia vnímajú jej vychýlenia, spôsobené pohybom endolymfy. Pri BPPV sa v polkruhových kanálikoch vyskytujú plávajúce alebo usadené otokonie. uvoľnené z utrikulu a sacculu, ktoré skresľujú vnemy o pohybe endolymfy. (Utrikulus a sacculus sú súčasti vnútorného ucha, ktoré s pomocou otokonii – mikroskopických kryštálikov uhličitanu vápenatého vnímajú polohu hlavy a a lineárne zrýchlenie.)

Vo väčšine prípadov nemá BPPV zistiteľnú príčinu. V tomto prípade sa označuje ako primárne alebo idiopatické. Príčinou sekundárneho BPPV môže byť úraz hlavy, prekonaná vestibulárna neuronitída alebo Ménièrova choroba.

BPPV postihuje najčastejšie zadný polkruhový kanálik, do ktorého otokonie vzhľadom k anatomickým danostiam najľahšie prenikajú. Väčšinou ide o kanalolitiázu, pri ktorej sa otokonie, ktoré sú ťažšie, ako endolymfa, usadzujú do tohto kanálika, ktorý je najnižšie vo vzpriamenej polohe aj poležiačky. Po ich nahromadení do určitej hmotnosti, pri ktorej ich pohyb prekoná odpor endolymfy, dokážu navodiť vychýlenie kupuly a stimuláciu receptorov. Pacienti s BPPV zvyknú trpieť aj na poruchy stability. Pri tejto variante otokonie uľpievajú na kupule (kupulolitiáza) a pri určitej (provokačnej) polohe hlavy dôjde k vychýleniu kupuly. Závrat býva v tomto prípade veľmi intenzívny a môže pretrvávať, pokiaľ je hlava v provokačnej polohe.

Príznaky a vyšetrenie Pacienti pri BPPV často popisujú náhle silné záchvaty rotačného závratu, ktorý je vyvolaný určitými polohami hlavy a pohybmi hlavou, najčastejšie otáčaním sa na lôžku, záklonom hlavy alebo predklonom. Postihnuté ucho sa dá väčšinou určiť podľa smeru pohybu, ktorý vyvoláva väčšinu záchvatov. Závraty zvyknú trvať menej, ako 45 sekúnd, niekedy ale aj minúty. Môže ich byť aj niekoľko za deň, vždy ich vyvoláva určitá poloha hlavy. Nástup BPPV je zvyčajne náhly. Mnohí pacienti sa prebudia a dostanú závrat, keď sa pokúšajú náhle posadiť. Potom sa sklon k pozičnému vertigu môže predĺžiť na dni až týždne, zriedkavo mesiace až roky, alebo sa príznaky opakovane ustupujú a vracajú sa.

V diagnostike sa používajú provokačné manévre, napríklad Dix-Hallpikeov manéver na diagnostiku postihnutia zadného kanálika: lekár pacienta posadí na lehátko, hlavu mu otočí o 45 stupňov na stranu predpokladaného postihnutého ucha a rýchlo ho položí horeznačky s mierne zaklonenou hlavou. Do 5 sekúnd sa objaví nystagmus, trvajúci do 30 sekúnd. (Nystagmus je definovaný ako opakované mimovoľné pohyby očí, ktoré sa zvyčajne spúšťajú stimuláciou vnútorného ucha. Zvyčajne začína pomalým pohybom, po ktorom nasleduje rýchly návrat. Nystagmus môže byť zvislý, vodorovný alebo rotačný, smer je označovaný podľa rýchlej fázy.) Pri testovaní BPPV laterálneho kanála sa pacient položí na chrbát a potom hlavu rýchle otočí na stranu. Vzniká horizontálny nystagmus, väčšinou geotropný (rýchly pohyb smeruje k zemi). Intenzita reakcie po opakovanej provokácii postupne klesá. U pacientov s BPPV spravidla nie sú nutné zložitejšie vyšetrenia (napr. elektronystagmografia).

V diferenciálnej diagnostike treba zvážiť možné početné iné príčiny závratov, alebo súbeh BPPV s inými ochoreniami s podobnými príznakmi. Pacienti s BPPV môžu mať porušenú stabilitu postoja a chôdze, čo môže zvyšovať riziko pádov.

Dôsledky ochorenia Ľudia, ktorí majú BPPV, zvyčajne necítia závraty po celú dobu. Závažné závraty sa vyskytujú ako záchvaty vyvolané pohybmi hlavy. V pokoji medzi epizódami majú pacienti zvyčajne nevýrazné alebo nijaké príznaky.

Závažnosť ochorenia pokrýva široké spektrum. V extrémnom prípade môže byť najmenší pohyb hlavy spojený s nevoľnosťou a zvracaním. V určitých situáciach môže pacienta ohrozovať. Väčšina pacientov je spôsobilá bezpečne riadiť auto, ak si dávajú pozor, aby pri kontrole mŕtveho uhla nenakláňali hlavu dozadu. Ale napríklad maliar, ktorý sa pozrie nahor, môže náhle dostať závrat a spadnúť z rebríka, alebo potápač môže ostať po nevhodnom pohybe hlavou dezorientovaný. Rizikom pádov sú tiež ohrození starší pacienti, ktorí súčasne trpia na neuropatiu alebo dôsledky prekonanej cievnej mozgovej príhody.

Liečba Nakoľko ochorenie spravidla nie je pre pacienta nebezpečné, odporúča sa pred začatím liečby počkať, či nedôjde k jeho spontánnemu ústupu. Možnosti liečby pre BPPV zahŕňajú vestibulosupresívne lieky, vestibulárnu rehabilitáciu, premiestnenie kanalolitu a operáciu. Operácia je zvyčajne vyhradená pre tých, u ktorých postup premiestnenia kanalolitov zlyhá.

Vestibulosupresívna liečba nelieči príčinu ochorenia, len zmierňuje príznaky. Používajú sa antihistaminiká, diazepam, antiemetiká.

Vestibulárna rehabilitácia je neinvazívna terapia, ktorá môže mať úspech po dlhých obdobiach. Bohužiaľ, terapeutické manévre môžu spôsobovať opakovanú stimuláciu závratu.

Premiestnenie kanalolitov mimo polkruhové kanáliky je zrejme prvá voľba medzi spôsobmi liečby. Používajú sa Epleyho manéver a Semontov manéver a ich modifikácie. Obidva postupy sú založené na presunutí otolitov pomocou určitého postupu pohybov hlavy. Ich úspešnosť je vysoká, nad 90%. Po ošetrení je miera recidív 10-25%. Závažné komplikácie postupov premiestnenia kanalolitu sú zriedkavé.

Chirurgická liečba je vyhradená pre tých, u ktorých premiestnenie kanalolitov zlyhá. Medzi možnosti patrí uzatvorenie zadného kanálika, singulárna neurektómia, transtymanická aplikácia aminoglykozidov, zriedka labyrintektómia. Všetky poskytujú veľkú šancu na odstránenie závratov, ale je pri nich riziko komplikácií, ako je strata sluchu a poškodenie tvárového nervu. Z hľadiska úspešnosti a dostupnosti býva najlepšou možnosťou uzatvorenie zadného kanálika.

Referencie

Iné projekty

Externé odkazy

Příručka pro praxi: Benigní paroxyzmální polohové vertigo

Kategória:Otorinolaryngológia