Bitka pri Rusokastre () bola bitka medzi Byzantskou ríšou a Druhou bulharskou ríšou. Odohrala sa 18. júla 1332 severozápadne od pevnosti Rusokastro, neďaleko súčasnej rovnomennej dediny v burgaskej oblasti v dnešnom Bulharsku.

Bitka sa skončila víťazstvom Bulharov. Išlo o posledné veľké bulharské víťazstvo v období stredoveku.

Situácia pred bitkou V júli 1330 sa v bitke stretli vojská bulharského cára Michala Šišmana a srbského kráľa Štefana Dečanského. V bitke bol Michal III. vážne zranený, zajatý a krátko nato zomrel. Štefan Dečanský následne prinútil bulharských bojarov, aby za svojho vládcu prijali Ivana Stefana, syna jeho sestry, ktorý následne v priebehu augusta nastúpil na bulharský trón. Tejto situácie využil byzantský cisár Andronikos III., ktorý sa so svojimi vojskami presunul na východ a pripojil k území Byzancie Východnú Tráciu a južné pobrežie Čierneho mora. Väčšina miest sa pritom Andronikovým vojskám vzdala dobrovoľne. Ivana Stefana, ako nového bulharského cára podporoval iba jeho strýko, vidinský despota Belaur (ktorý bol synom despotu Šišmana I. z jeho druhého manželstva s dcérou srbského veľkožupana Dragoša a taktiež nevlastným bratom bulharského cára Michala III.).

Začiatkom roku 1331 zorganizovali významní tărnovskí bojari Raksin a Filip štátny prevrat, počas ktorého zvrhli cára Ivana Stefana a presvedčili ostatných bojarov, aby za cára Bulharska zvolili lovečského despotu Ivana Alexandra. Ivan Alexander začal aktívne vládnuť a ešte v tom istom roku oslobodil spod nadvlády Byzancie množstvo bulharských území vo Východnej Trácii. Podarilo sa mu taktiež zlepšiť vzťahy so Srbskom, sobášom svojej sestry Eleny s novým srbským kráľom Štefanom Dušanom.

Na druhú stranu vo vidinskej oblasti vypuklo proti Ivanovi Alexandrovi povstanie bojarskej koalície, ktorú viedol tamojší despota Belaur. Povstania využili Byzantínci, ktorí zorganizovali ťaženie proti Bulharsku a opätovne dobyli všetky mestá v Trácii, ktoré predtým dobyl naspäť Ivan Alexander.

Bitka Ťaženie Byzantíncov sa začalo v druhej polovici júna 1332 a spočiatku bolo úspešné, keďže zo sídiel ležiacich na území Východnej Trácie sa im podarilo dobyť všetky s výnimkou mesta Anchialos (dnes Pomorie), ktorému prišli na pomoc bulharské vojská.

Pamätník bitky pri Rusokastre, ktorý sa nachádza v lokalite, kde k stretu došlo|náhľad|vľavo

Bulharský cár Ivan Alexander bol zaneprázdnený potlačením povstania a spočiatku sa nedokázal byzantskej armáde postaviť. S Byzantíncami sa mu podarilo vyjednať pozastavenie nepriateľských akcií. Neskôr sa na čele veľkej armády presunul na juh od pohoria Stará planina a dosiahol pevnosť Rusokastro (neďaleko dnešnej rovnomennej dediny), neďaleko ktorej boli umiestnené aj taktiež vojská byzantského cisára Andronika III.. Celkovo sa Ivanovi Alexandrovi podarilo zhromaždiť vojsko o sile približne 8 000 mužov. Medzi oboma vládcami sa začali rokovania a 17. júla bola dosiahnutá dohoda na základe ktorej mali Byzantínci postúpiť Bulharsku mesto Diampol (dnešný Jambol), výmenou za to, že Bulhari odovzdajú Byzancii mesto Anchialos. Zo strany Ivana Alexandra bolo snaha o dosiahnutie mieru v skutočnosti len snahou o zdržanie bitky, keďže očakával posily vo forme približne 2 000 tatárskych žoldnierov. Vyjednávanie bolo aj v záujme Andronika a jeho vojska, pretože ich situácia sa začala zhoršovať a to predovšetkým v dôsledku dochádzajúcich zásob. Aj keď pri rokovaniach bola dosiahnutá dohoda, mierová zmluva nebola nikdy podpísaná.

Ešte v noci 17. júla však do bulharského tábora dorazili tatárski žoldnieri, ktorých povolal Ivan Alexander, pôvodne preto, aby mu pomohli bojovať proti vzbúrenému Belaurovi, a Ivan Alexader sa na základe tejto zmeny rozhodol zaútočiť na byzantské vojská. Po príchode tatárskych posíl tak bulharské vojsko čítalo približne 10 000 mužov. Veľkosť byzantského vojska bola pravdepodobne približne rovnaká, prípadne o niečo menšia.

K bitke došlo na úsvite 18. júla 1332, keď bulharská armáda zaútočila na byzantskú. Bitka sa začala približne o šiestej ráno a trvala asi tri hodiny.

Bulhari sa rozmiestnili na svahu. Podľa kronikárov bulharská bojová formácia pozostávala z centra s dvoma krídlami a zo zálohy. Tatárske oddiely boli umiestnené na ľavom krídle a predpokladá sa, že v centre formácie boli ťažko ozbrojené cárske elitné jednotky.

Byzantínci spočiatku vytvorili formáciu podobnú Bulharom s centrom a dvoma krídlami. Centrum tvorili ťažko ozbrojení vojaci, ktorým osobne velil cisár Andronikos. V priebehu bitky cisár zmenil svoju bojovú formáciu. Najprv roztiahol krídla do dlhej bojovej línie a potom, aby ochránil zadnú časť svojho centra, usporiadal svoju armádu do dvojitej bojovej línie, ktorá mala tvar kosáka.

Iniciatívu v bitke prevzali Bulhari, zatiaľ čo Byzantínci čakali na útok na svoje pozície. Ivan Alexander poslal Tatárov do týla druhej byzantskej línie, ktorá bola horšie vyzbrojená, a zatiaľ spolu so svojimi centrálnymi jednotkami zaútočil na prvú byzantskú líniu. V cente bitky sa tak stretli elitní a dobre vyzbrojení vojaci oboch strán. Ako prvé dosiahli v bitke úspech tatárske oddiely a druhá byzantská línia bola zahnaná na útek a prenasledovaná až k samotným hradbám pevnosti Rusokastro. Neskôr v strede získali prevahu aj Bulhari, cisárova prvá línia bola taktiež porazená a tiež ustúpila smerom k mestu.

Aj keď sa Byzantícom podarilo opevniť, Bulhari v konečnom dôsledku obliehali pevnosť, ktorá nebola na blokádu pripravená. Zranení vojaci a kone boli ponechaní bez starostlivosti. Byzantské jednotky nemohli ani otvoriť pevnostnú bránu a ustúpiť, pretože okolo sa nachádzalo množstvo Bulharov a byzantské hranice sa nachádzali ďaleko.

V dôsledku týchto ťažkých okolností bol cisár Andronikos III. nútený obnoviť rokovania s Bulharmi.

Dôsledky V dôsledku rokovaní, ktoré prebehli po bitke Byzantínci opustili predtým dobyté oblasti a všetky mestá medzi riekou Tundža a Čiernym morom sa opätovne vrátili do hraníc Bulharska.

Medzi Druhou bulharskou ríšou a Byzantskou ríšou bol taktiež dosiahnutý trvalý mier, ktorý bol spečatený tým, že Michal Asen IV., osemročný syn Ivana Alexandra a bulharský následník trónu, bol zasnúbený s Máriou, dcérou Andronika III.

Vláda Ivana Alexandra následne trvala štyridsať rokov, čím sa stal druhým najdlhšie vládnucim bulharským panovníkom po cárovi Petrovi I. a spolu so srbským kráľom Štefanom Dušanom a byzantským cisárom Jánom VI. Kantakuzénom patril medzi najvplyvnejšie osobnosti v dejinách Balkánskeho polostrova v 14. storočí.

Bitka pri Rusokastre bola posledným veľkým bulharským vojenským víťazstvom v období stredoveku.

Referencie

Iné projekty

Kategória:Byzantsko-bulharské vojny Kategória:Bitky Byzantskej ríše Kategória:Bitky v 1332 Kategória:Bitky stredoveku Kategória:Bitky v Bulharsku Kategória:Bitky Druhej bulharskej ríše